ŽILINA. Držiteľa Veľkej medaily sv. Gorazda a certifikátu Nadácie SPP Výnimočný učiteľ Františka Babiara spája so Žilinou vyše štyridsaťročné pôsobenie. Narodil sa v apríli 1937 v Spišských Hanušovciach. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na niekdajšej Filozofickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Prešove a odvtedy pôsobil v rôznych stredných školách. Vyučoval slovenčinu, pripravoval so študentmi literárno-hudobné pásma, divadielka poézie, pôsobil v porotách literárnych a recitačných súťaží, publikoval v Učiteľských novinách i vo viacerých kresťanských periodikách... Od roku 2000 žije František Babiar v rodnom Zamagurí.
Naďalej kráča so mnou
„Moje detstvo v kľúčových slovách: dedina, rieka, mlyn, ryby, pažiť, husi, kačky, kravy, lesy, huby, stromy, hradská, bosé nohy, krátke nohavice vždy vzadu otvorené od plotov, hovorili sme tomu okná do sveta...“ spomína František Babiar.
Otec mu zomrel, keď mal jedenásť rokov a všetka starostlivosť o rodinu zostala na pleciach mamy. „Dokázala organizovať život na gazdovstve aj po otcovej smrti. A bol tu ešte mlyn – i to vedela. Zomrela, keď som mal 33 rokov, ale cítim ju ako niekoho, kto kráča naďalej životom so mnou... Raz do týždňa sa pekával chlieb. Mama večer zamiesila, bola odborníčka – piekla z rozmanitých múk. Do rána cesto vykyslo a keď sme sa zobudili, už voňal chlebík. A tak chlieb a modlitba majú pre mňa rovnakú vôňu,“ vyznáva sa pán profesor.
Študovať aj kravy pásť...
Keď si kravka spomedzi sušiacej sa bielizne na dvore vybrala práve zväzácku košeľu, odniesol si to našťastie len rukáv. „Mama, praktická žena, požuté miesto rýchlo odstrihla a vznikla košeľa krátkymi rukávmi. Skončilo to napomenutím za zneuctenie zväzáckej rovnošaty...“ usmieva sa František Babiar. V Prešove sa stretli aj iní, ako chcela mať pedagógov oficiálna socialistická výchova. Tesne pred štátnicami mu navrhli, aby k nim nepristúpil. Označili ho za veľmi silného intelektuálne založeného jedinca, ktorého mnohí nasledujú. „Nikdy som si to o sebe nemyslel. Bol som iba usilovný ako chlapec z dediny. Našim som len povedal, že možno školu nedokončím. Zareagovali lakonicky: ,Tak prídeš domov kravy pásť...‘ Boli Turíce, sviatok Zoslania Ducha Svätého. Kľakol som si a povedal: Prijmem! A Duch vial... Opäť ma presviedčali, aby som šiel na štátnice neskôr, odvetil som im, že nevidím dôvod, prečo by som nemohol ísť teraz, a tak ma pustili. Vraj som dobre urobil, lebo by ma pravdepodobne už nikdy ku štátniciam nepripustili...“
Nemohol by som sa usmievať
František Babiar s pokojom i humorom vnútorne slobodného človeka hovoril aj o čase prenasledovania. „Štátna bezpečnosť sa o mňa v istom období zaujímala viac ako ženy... Pravidelne cez riaditeľstvo ma volávali na vyšetrovanie. Neviem, čo sa chceli dozvedieť. Ako 11-12 - ročný som bol vychovávaný v juvenáte u redemptoristov. Možno chceli vedieť, či nedostávam nejakú literatúru, či nemám nejaké konexie... Vzdávam hold nebohému kolegovi Jankovi Štrpkovi, nesmierne múdremu a vyrovnanému človeku. Poradil mi: ,Povedz im, že nič nenapíšeš a že viac ani neprídeš.‘ Ak niečo proti tebe majú, nech ťa žalujú, ty si nájdeš advokáta a nech je proces... a už ma len raz zavolali...“
Človek sa však všetko dozvie a aj František Babiar vie, kto na neho donášal. „Stretávam sa s tými ľuďmi, dokonca aj s tými, čo ma vyšetrovali. Snažil som sa potopiť tieto myšlienky ako šteňatá, aby mi to neobalilo srdce lojom. Inak by som sa nemohol usmievať...“
Základom vzťahu je láska
Ak nemá učiteľ študentov rád, nemal by byť podľa Františka Babiara učiteľom. „Láska je základom každého vzťahu. No aby som ich mal rád a radšej, musím študenta poznať. Vidieť ho v kontexte, v jeho mikrosvete, v telesných i duševných problémoch, v jeho situácii doma... a aj tak ho mať rád, lebo inak interakcia nemá zmysel. Učiteľ má pomôcť študentovi objaviť jeho charizmu a rozhodnúť sa v živote pre povolanie, v ktorom bude najosožnejším, v ktorom dokáže urobiť najviac dobra, a teda, v ktorom bude najšťastnejší... Dobrý učiteľ je taký, ktorému si žiaci dovolia položiť otázku, použijem metaforu: Učiteľ dobrý, kde bývaš? A on im ochotne odpovie: Poďte za mnou a ja vám ukážem...“
Slovenčine vládne Freecoolin
Pragmatizmus, liberalizmus, egoizmus charakterizujú podľa Františka Babiara situáciu v našom jazyku. K tomu nadmiera angličtiny a Freecoolin. „To je ten, kto je free, cool a in... Cudzí nám hovoria, že slovenčina je ľubozvučná. Lenže lilili ako motyka, vokáň – no komu by sa chcelo... Aj to je ukážka liberalizmu snúbiaceho sa s pragmatizmom. Dnešnému človeku stačí to, že sa dorozumie. Nielenže mu nezáleží na tom, že slovenčina už nie je pekná, bohatá, neprekážalo by mu, ani keby sa dorozumieval v cudzom jazyku.“
Rozprávanie pána učiteľa ozvláštnili aj jeho básne, ktoré sám zarecitoval. Písať začal po päťdesiatke. Knižka In hoc signo prináša výber z dvadsaťročnej básnickej, prozaickej a publicistickej tvorby. Jej vnútorné spojivo tvorí motív kríža, úcty a vďaky zaň, ale i fascinácia nepochopiteľným tajomstvom a neopakovateľným majestátom, ktoré vyúsťujú do bezhraničného milosrdenstva.
Čakanie a príchod
Seniorsky vek je podľa Františka Babiara obdobie, ktoré by malo byť čestnou bodkou za správami. „Nie je to ľahký vek, ale ja ho prežívam radostne. Možno preto, že som nikdy nelipol na tom, čo by mi prekážalo odísť, keď príde čas. I ja sa bojím hliny a jedine nádej a dôvera v milosrdenstvo ma drží v tejto radosti. Nepatrím k tým, ktorí by spievali Nič neľutujem. Naopak, veľa by som vygumoval, ale nevrátil by som sa, pretože neviem, či by to bolo lepšie. Je to vek, keď by mal človek fungovať už nie ako výkonný, ale ako poradný orgán. Je to obdobie skrytých aktivít, keď človek v samote a tichu rozmýšľa o tom, čo je najdôležitejšie, lebo vtedy si už nemá prečo klamať. Je to obdobie, ktoré by som prirovnal k adventu, pretože tu rezonujú dve kľúčové slová – čakanie a príchod...“
Autor: Beata Jarošová
