ÚS konštatoval, že Najvyšší súd postupoval svojvoľne a arbitrárne, keď žalobu proti rozhodnutiu bývalého ministra spravodlivosti odmietol. V rozhodnutí sa uvádza, že takýto akt ministra musí obsahovať riadne odôvodnenie a je ho možné preskúmať cestou ministerstva - formou rozkladu a tiež cestou všeobecných súdov. ÚS navyše konštatoval, že v čase, kedy NS konal vo veci Róberta Urbana, už existoval rad iných rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré zastávali diametrálne odlišné právne stanovisko. Tieto rozhodnutia však NS ignoroval. Podľa ÚS ústava garantuje právnu istotu, čo znamená, že na rovnaké právne otázky možno očakávať pri rovnakých skutkových podmienkach rovnaké odpovede. Toto rozhodnutie je veľmi cenné nielen preto, že potvrdilo, že všeobecné súdy sa mali dôsledne a riadne zaoberať žalobou Róberta Urbana. Dôležité je tiež to, že ÚS zdôraznil úlohu NS v systéme všeobecných súdov, keď uviedol, že najvyšší súd má byť zjednocovateľom rozdielnych právnych názorov a má usmerňovať protirečivé rozsudky, čím má prispievať k budovaniu právnej istoty verejnosti, uviedla Eva Kováčechová, advokátka Róberta Urbana.
Ústavný súd v konaní zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu a ten sa bude musieť znovu zaoberať Urbanovou žalobou. Pre neho samotného je toto rozhodnutie súdu dôležité aj z dôvodu, že ničím neodôvodnené odvolanie z funkcie predsedu súdov zo strany bývalého ministra Harabina naznačovalo, že si Urban nemal plniť svoje povinnosti predsedu súdu, čoho si však on sám nebol vedomý. V médiách opakovane odznelo, že sme mali porušiť svoje povinnosti. V rozhodnutí a ani neskôr však minister neuviedol, o aké konkrétne porušenie malo ísť. Týmto protizákonným postupom nám fakticky znemožnil vecne a účinne sa brániť proti tomuto vymyslenému obvineniu. Aj preto kolegovia a verejnosť mohli nadobudnúť dojem, že sme lajdáci, ktorí ignorujú svoje povinnosti, povedal Urban.
V októbri 2006 bývalý minister Harabin odvolal z funkcie niekoľko predsedov súdov z dôvodu neplnenia si povinností predsedu súdu ustanovených zákonom. Predsedovia súdov boli týmto rozhodnutím a postupom ministra dotknutí, pretože jeho rozhodnutie nebolo odôvodnené a v rozpore so zákonom ani neuvádzalo dôvod, pre ktorý mali byť zo svojich funkcií odvolaní. Bránili sa jednak cestou ministerstva spravodlivosti, a tiež formou žalôb, ktoré podali na Krajský súd v Bratislave. Ministerstvo spravodlivosti sa odmietlo zaoberať ich námietkami a krajský súd všetky žaloby okrem jednej zamietol. Rozhodovanie súdu bolo už v tomto štádiu rôzne: v jednom prípade žalobe vyhovel, v ďalších ju zamietol z dôvodu, že predsedovia údajne nepodali opravný prostriedok na ministerstvo, a v niektorých ďalších prípadoch žalobu zamietol tvrdiac, že mu takáto vec vôbec nepatrí. O odvolaniach rozhodoval NS, ktorý zamietol všetky žaloby opäť však z rôznych dôvodov. Šiesti predsedovia súdov sa preto obrátili na ÚS. Ten jednoznačne konštatoval, že v prípade odvolania predsedu súdu z jeho funkcie ide o rozhodnutie vydané v správnom konaní, a teda ako také je preskúmateľné súdom. V dvoch prípadoch sa sťažnosťami zaoberal podrobne, vyhovel im, zrušil rozhodnutie NS a vec vrátil aj s vyslovením právneho názoru na nové konanie na NS.
