Na otázku, či sú naozaj genetici moderní bohovia dnešnej doby, ktorí si myslia, že majú kľúč ku všetkému, odpovedal: „Nie sme bohovia, ale máme kľúče.“
Konečná 130 rokov?
Jeden z popredných svetových genetikov, profesor viedenskej univerzity Markus Hengstschläger uvádza, že konečná človeka je napriek ustavičnému predlžovaniu ľudského veku niekde vo veku 130 rokov. Podľa doktora Križana sme naprogramovaní, aby sme sa vyvíjali, rástli, dospeli a zomreli. Optimálne po splnení reprodukčných povinností.
„Jedna z prvých úloh vyvíjajúceho sa zárodku, okrem sformovania sa do ľudskej podoby, je zapnúť funkcie smrteľnosti. Inak sa z neho stane nádor - bunky prestanú byť smrteľné a podliehať regulácii. Berú si z okolia výživu, ale už nedbajú na súhru a rozmnožujú sa donekonečna. Prvý raz v dejinách vedy začíname mať „večné“ bunky, ktoré by mohli pomáhať.
Oproti nádorovým si tzv. embryonálne kmeňové bunky zachovávajú vlastnosť smrteľnosti, teda potenciu, že keď sa dostanú na miesto pôsobenia, prispôsobia sa a podriadia sa kontrole tela. Prekážkou ich masového použitia je, že nevieme, či dokážeme dlhodobo ovládnuť hranicu medzi použiteľnosťou a nádorom. Aby sa nestalo, že niekoho začneme liečiť, ale do tela mu vlastne dáme nádor.“
Odsúdenie aj Nobelova cena
Britský vedec Robert Edwords dostal pred niekoľkými mesiacmi Nobelovu cenu za vývoj in vitro fertilizácie. V roku 1978 sa narodilo prvé dieťa „zo skúmavky“ a dnes sú ich milióny. Pohľady ľudí sa však rôznia – predstavitelia katolíckej cirkvi to veľmi odsudzujú, iní hovoria o geniálnom vynáleze.
„Ako sa nedá chodiť na zlomenej nohe, nemôže ani vajíčko chodiť cez zapchaný vajíčkovod, tak mu pomôžeme nájsť skratku. Tieto technológie narážajú pri posudzovaní na obrovskú rýchlosť vývoja. Pred stopäťdesiatimi rokmi sme netušili o genetike, pred šesťdesiatimi rokmi sme zistili, že je DNA a päť rokov vieme, že máme kompletný genóm. Informácie idú neuveriteľne rýchlo a možno sa na ne nevládzeme psychologicky, sociálne a ani teologicky adaptovať.“
Katolícka morálna teológia nepripúšťa podľa Križana umelé obchádzanie prirodzeného partnerského spojenia muža a ženy, lebo nenapĺňa všetky rozmery účelu, pre ktoré je ľudská sexualita postavená. Okrem prirodzenosti sexuality vzťahu vystupuje aj kľúčový moment narábania s embryami, ich zmrazovanie, selekcia či likvidácia.
„To rozhodnutie predstavuje celý balík a práve kvôli „balíkovitosti“ problému niektorí etici, najčastejšie katolícki, od neho odrádzajú. Povedia, že je to šikmá plocha, na ktorú keď sa dostaneš, príde ďalšia a ďalšia požiadavka a človek už nemá ako reťaz tých udalostí ovplyvniť.“
Stačí kvapka krvi
Právo nevedieť považuje doktor Križan v súčasnosti za najzávažnejší problém genetiky. Poukázal na príklad Huntingtonovej choroby (ťažká dedičná choroba, ktorá sa vyskytuje po päťdesiatke, dovtedy je človek zdravý, potom mu odíde psychika).
„Človek to dnes môže vedieť. Stačí kvapka krvi... Povedzme dvaja mladí ľudia chcú mať dieťa, nemajú príznaky choroby, ale u starej matky sa prejavili. Dcéra chce mať zdravé dieťa, ale zároveň nechce vedieť, či je chorá, lebo potom by sa o živote rozhodovala inak... Existujú metódy, ako vybrať zdravé vajíčko, bez toho, aby sa to dozvedela. Dokonca bez toho, aby to vedel biológ, ktorý to vyšetruje. Vieme vybrať chromozóm starého otca, ktorý nie je chorý. Tým pádom sa obíde celá téma - dieťa je určite zdravé a mama najbližších dvadsať rokov nebude vedieť, či chorobu zdedila, alebo nie... Už môžeme hľadať riešenia, ktoré boli pred tromi rokmi úplne nepredstaviteľné. To, že si povieme, že nie sme zrelí odpovedať na niektoré otázky, nás nemôže zachrániť pred tým, že sú nám položené.“
Kedy rozhodovať o druhých?
Hosť večera však varoval pred svojvoľným „dizajnovaním“. „Napríklad, ak sa rodičia boja poslať dieťa cez ulicu, zoberieme niečo z medúzy a dieťa bude na zeleno svetielkovať. Samozrejme, že by malo byť svalnaté ako hokejista a múdre ako Karpov... Lenže dieťa sa raz stane subjektom a vystupuje otázka autonómie - je rozdiel či som vlastnosti získal náhodou a musím sa s nimi v živote vyrovnať, alebo či niekto rozhodol za mňa, aké mám mať vlastnosti. Vyvstáva otázka, kedy môžem o tom druhom rozhodovať. Keď ide o vyliečenie ťažkej choroby, možno rozumne predpokladať, že by s tým človek, keď bude dospelý, súhlasil. Je to aj jedna zo základných námietok voči ukončeniu tehotenstva, že súhlas nemáš ako spätne získať. Mal by si si byť veľmi istý, že človek, ktorému nedovolíš sa narodiť, by to tak tiež chcel.“
Dedičný hriech
Päťdesiat percent populácie je pravdepodobne agresívnejších ako druhá polovica. „Môžeme si teoreticky predstaviť vlastnosť, ktorá sa dedí z pokolenia na pokolenie a znamená „zlo“. Otázka je, ako zdedenú biologickú matériu stotožňovať s dobrom a zlom. Mám cukrovku, zabudnem sa najesť, pochytí ma zúrivosť, tresnem nejakým pohárom a zabijem suseda v krčme.
Je to dedičný hriech v génoch, lebo som zdedil cukrovku? Správanie musí byť úmyselné, musím chcieť zlo. Väčšinou žijeme s pocitom neúspechu či neschopnosti zabrániť zlému. Neustále sa pokúšame s tým žiť a vysvetliť to.“
Etické správanie je podľa doktora Križana to, že dokážeme konať, ako považujeme za správne. „Vo chvíli nemožnosti voľby, nielen pre vlastný deficit, ale preto, že je v prostredí a okolnostiach, kde neexistuje dobrá voľba, má človek pocit prekliatia. Niekto to pokladá za osud, niekto za niečo, čo je v biologickej a ľudskej podstate, parafrázujem, dedičný hriech. Napriek tomu, že sa dostávam do bezvýchodiskovej situácie, je tu nádej – toto pokladám za biblické posolstvo.“
Autor: mš
