ŽILINA. „Športu, najmä hokeju, pozemnému hokeju a florbalu, sa venujem celý život. Stal sa, okrem rodiny, mojou životnou láskou,“ začal rozprávanie jubilant.
Ondruš je živou kronikou hokeja pod Dubňom, pôsobil pri ňom 48 rokov. „Začínal som s ním ako dorastenec. Vtedy boli v Žiline len dorast a áčko, prešiel som oboma. Hral som s legendami ako Krásnovský, Timkanič, Švárik, Pečalka, Hodoňa, Šagát. Spočiatku sme hrali moravsko – slovenskú ligu, z ktorej sme nikdy nevypadli. Žilina sa zapísala do histórie slovenského hokeja, bol tu vybudovaný druhý zimný štadión. Potom som bol v mužstve, ktoré v roku 1965 hralo kvalifikáciu o postup do najvyššej súťaže, bol to môj najväčší úspech. S hokejom som skončil ako 33-ročný,“ opísal svoju hráčsku kariéru.
Potom sa dal na trénerskú dráhu. „Začal som trénovať žiakov a cez dorast som sa dostal v roku 1981 až k áčku. Vtedy sme postúpili do celoštátnej ligy. Potom som za zvláštnych okolností skončil. Išiel som do Púchova, Dubnice a vrátil som sa. Odišiel som do Juhoslávie, kde som trénoval popredné kluby. Popritom sa mi dostalo cti, že som viedol aj reprezentáciu Juhoslávie. Po 4,5 rokoch som sa na podnet Jána Stranovského, vtedajšieho šéfa Pro hokeja vrátil do Žiliny,“ vyratúval Ondruš.
Úspechy dosiahol hlavne s dorastom. „Na začiatku sedemdesiatych rokov sme skončili tretí v celoštátnej lige. Vtedy som sa stal trénerom národného mužstva do 17 rokov a potom do 19 rokov. V reprezentácii boli Žilinčania Juriga, Šimánek, Kašša, ale napríklad aj svetová legenda Peter Šťastný.
Kedy boli v žilinskom hokeji najlepšie časy? „Možno to bolo v období, keď sa spustila prevádzka zimného štadióna. Keď sme hrávali v moravsko – slovenskej lige, pohybovali sme sa v strede tabuľky a nikdy sme nevypadli. Vtedy sa hokej hrával raz za týždeň. Veľkým úspechom bolo, keď sa juniori stali majstrami Slovenska. Tragédiou však bolo, že tréneri áčka na nich zabudli. Hráči ako Groma, Drevenák nemali miesto v Žiline a museli sa túlať. Tréneri im neverili, radšej kúpili cudzích hráčov. Potom nastalo obdobie renesancie a Ján Šterbák s Antonom Tomkom zložili výbornú skupinu, ktorá sa stala majstrom,“ opísal zlaté časy hokeja pod Dubňom.
Po dlhých rokoch bol Ondruš nútený presedlať na florbal. „Dostal som sa k nemu za zvláštnych okolností. Keď som sa vrátil z Juhoslávie, tak som bol vylúčený zo žilinského hokeja a nesmel som sa objaviť v žiadnych jeho štruktúrach. Bola to pom-sta jednej pani. Vtedy mi podal pomocnú ruku priateľ, ktorý mi dal možnosť trénovať v Juvente. Začínal som od piky. Potom som sa stal trénerom reprezentácie do 19 rokov, s ktorou sme postúpili do A kategórie, ako vôbec prvý slovenský výber. Tam sme skončili na siedmom mieste. Od roku 2002 sa venujem florbalu denne. Pôsobím aj na ZŠ R. Zaymusa. Okrem toho mám na starosti slovenskú reprezentáciu do 17 rokov,“ povedal oslávenec.
Na záver trocha smutne dodal: „Hokej je moja srdcová záležitosť, venoval som sa mu naplno. Florbal bol východiskom z núdze, potreboval som byť medzi mladými.“ Vyznanie Dušana Ondruša (publikované v Žilinských novinách v roku 1996): „S hokejom som prežil mnoho krásnych chvíľ, ktoré ma vedeli nadchnúť. Niektorí ľudia mi nepriali, robili mi príkoria, hokej však zostal čistý, mal som ho a mám ho rád. Mojim krédom bolo a zostalo aj teraz – vychovávať nielen dobrých športovcov, ale aj priamych, čestných a charakterných ľudí. Odmenou mi bol a bude priamy pohľad, či stisk ruky od rodiča, alebo môjho zverenca. Mnohí sa stali nielen dobrí športovci, ale aj výborní ľudia – schopní žiť naplno svoj život.“
