Vodiči autobusov nemajú neľahké povolanie. Denne sú zodpovední za bezpečnú a dochvíľnu prepravu cestujúcich. Ferdinand Ciesarik z Bytče vozí autobusom ľudí už tridsať rokov. Aj keď si toto povolanie vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti, inú prácu si nevie predstaviť.
ŽILINA. Šoférovať túžil od malička. Keď bol malý chlapec, behávali s kamarátmi za autobusmi. Predtým ako sa stal šoférom autobusu, bol vodič nákladného auta. Pamätá si na svoje začiatky za volantom. „Keď som mal prvýkrát ísť na rozvoz s nákladiakom, bola silná poľadovica a sneh, naštartoval som, auto odhodilo, zrachotili bedničky. Ja som sa zľakol, nešiel som radšej nikam a ušiel som z práce. Povedal som vedúcemu, že s tým nejdem. Nechcel som urobiť nejaký problém,“ spomína na začiatky Ciesarik. Nedal sa však odradiť. Prekonal strach a na druhý deň sa vrátil do práce. Potom mu to už za volantom išlo a povolanie vodiča ho očarilo až dodnes.
Začínal na nákladiaku
Na nákladnom aute jazdil päť rokov, potom prešiel do Slovenskej autobusovej dopravy Žilina (SAD), kde šoféruje už tridsať rokov. Bola to pre neho zmena. „Predsa len na nákladnom aute prevážate materiál, v autobuse sú to ľudia. Ako šofér mám zodpovednosť za ich bezpečnosť. Denne prichádzam do kontaktu s množstvom ľudí a musím mať obrovskú trpezlivosť. Ja som si však našiel na to metódu. Namiesto rozhnevania si narátam do desať, a to mi pomáha ostať v pokoji aj vo vypätých situáciách,“ hovorí Ciesarík.
Zo začiatku pracoval v SAD ako šofér v zálohe. Jazdil stále iné linky. Zastupoval, ak nejaký šofér vypadol, alebo bol na maródke. „Šofér, ktorého som išiel zastúpiť mi vysvetlil trasu, zobral som šablónu a išiel som. Takto som spoznal región,“ spomína na začiatky za volantom autobusu.
Šofér je aj psychológ
Pochádza z Kolárovíc a jazdí zvyčajne na trase Žilina - Bytča. Šoféri autobusov jazdia väčšinou trasy do obcí odkiaľ pochádzajú. Autobusy v noci parkujú na konečných zastávkach. Je to pre šoférov i pre podnik výhodné. Miestni ho poznajú a k vozidlu nemusí dochádzať. Známosť s cestujúcimi však môže mať aj opačný účinok. „Niekedy sa ľuďom nezavďačíte. Deväťdesiatdeväťkrát im vyhoviem a raz sa mi to nepodarí a už je zle. Najhoršie je, keď si začnú cestujúci riešiť rodinné, alebo susedské spory cez vodiča autobusu. S cieľom uškodiť podávajú sťažnosti na dispečing,“ hovorí Ciesarik. Stáva sa aj, že sa šofér dostane do sporu ako tretia osoba.
Za sťažnosti nesú následky
Sťažnostiam cestujúcich musia šoféri čeliť často. Niekedy si sťažujú priamo šoférovi. V takomto prípade si to môžu vysvetliť. Stáva sa však aj to, že cestujúci podajú anonymnú sťažnosť na dispečing. „Zo sťažnosti býva často päť percent pravdy a ostatné sú výmysly, alebo je skutočnosť prifarbená. Nesieme za to následky. Stáva sa, že tí ľudia si to potom rozmyslia a nechceli spôsobiť vodičovi také problémy, ale už sa to nedá vrátiť späť,“ vysvetľuje vodič.
Nájdu sa aj takí, ktorí sa z toho, že vodičovi zavarili radujú. Veľakrát šoféri nevedia o konflikte s cestujúcim. Dozvedia sa to až keď sú predvolaní na vysvetlenie. „Niekoho slušne upozorníte, on sa urazí a takýmto spôsobom sa chce pomstiť. Mnohokrát sa stáva, že šofér musí zastaviť autobus, aby upozornil deti, ktoré sa nevedia zmestiť do kože. Neobťažujú len šoféra, ale aj ostatných cestujúcich. Dnešné deti nás však začnú cvičiť
a vymedzovať si práva a kompetencie, ale na mňa sa nikto nesťažoval“ hovorí Ciesarik.
Alkohol neprichádza do úvahy
Vodič autobusu musí absolvovať každých päť rokov lekárske prehliadky a psychotesty. Po päťdesiatke ešte častejšie. Doklady o týchto previerkach musí mať pri sebe, aby sa vedel preukázať pri cestnej kontrole. Policajti pri dopravných kontrolách nevynechávajú ani autobusy. „Stalo sa mi, že som štyrikrát za deň fúkal. Okrem toho sú každý deň kontroly aj na podniku, odkiaľ vychádzajú autobusy, ale aj určení pracovníci SAD chodia na autobusové nástupište a nevynechajú ani šoférov, ktorí prichádzajú z koncových dedín. Ak majú v dychu alkohol, musia si hľadať iné zamestnanie.
S kontrolami zo strany policajtov sú šoféri zmierení, aj keď občas sa stáva, že na takéto zdržanie cestujúci reptajú. Vodiči sú však na takúto situáciu zvyknutí, meškanie, nespôsobujú len cestné kontroly, ale aj návaly cestujúcich na konkrétnych zastávkach, či kolóny na cestách, alebo dopravné nehody. „Ak vodič mešká, na každej ďalšej zastávke ho cestujúci na to upozorňujú a musí im dookola vysvetľovať dôvod meškania,“ hovorí Ciesarik.
Sú pod dohľadom
Pracovníci dispečingu vidia, čo sa na trase udeje a aké zdržanie spoj má. Dôvod musí šofér vysvetliť. „Iné je, ak niekto cestuje osobným autom a zostane uviaznutý v kolóne. Je pánom svojho času a dokáže zavolať mobilným telefónom a objasniť dôvod meškania. Avšak, ak máte v autobuse takmer stovku ľudí, je samozrejme, že často uvalia vinu na vodiča, aj keď za dôvod meškania nemôže. Ľudia, ktorí jazdia na osobných automobiloch, alebo autobusom sú rukojemníkmi cestnej premávky, rozdiel je len vo vnímaní situácie,“ vysvetľuje dlhoročný šofér.
Šofér bol aj mechanikom
Technika sa za roky, ktoré si Ferdinand odjazdil za volantom autobusov veľmi zmenila. „Stalo sa, že som dostal defekt, a cestujúci išli pomáhať pri výmene kolesa. Dnes keď sa stroj pokazí, musí prísť technik a ľudia sú nervózni, pretože neočakávaný problém spôsobí meškanie,“ hovorí.
Dnes už šoféri nedokážu žiadnym spôsobom zasiahnuť do techniky. Autobusy sú monitorované pomocou GPS a takisto presný čas, kedy sa nachádzali na jednotlivých zastávkach. Podľa toho sa monitorujú aj sťažnosti na meškania, či predčasné odchody zo zastávok.
Podmienky sa zmenili
Ferdinand zažil ešte staré autobusy, ktoré jazdili s vlečkou. Aj na takýchto strojoch prepravoval ľudí. Čas by však späť nevrátil. Doba vtedy a dnes sa podľa neho nedá porovnať. „Vodičovi autobusu v tej dobe bolo lepšie. Viac bol vážený. Bola aj iná premávka na cestách a iný počet cestujúcich.
V dedinách som stretol jedno, dve autá, teraz ich stretávam množstvo,“ hovorí vodič autobusu. Zatiaľ, čo na starých strojoch údržbu museli zvládnuť šoféri sami, dnes vyráža ku každej poruche technik. „Vtedy som ako šofér dolial vodu do stroja, cestujúci vozidlo pomohli roztlačiť a išlo. Dnes už do opráv nedokážeme zasiahnuť. Príde technik a náhradný spoj,“ hovorí Ciesarik.
Komfort pre vodiča sa však zlepšil. V minulosti, aby si zakúrili v kabíne, nechávali aj otvorený kryt motora a teplo z motora ich hrialo. V dnešných vozidlách majú nezávisle klimatizovanú a vykúrenú kabínu. Takisto aj posilňovač riadenia. Zatiaľ, čo pred rokmi musel šofér počas dennej zmeny podať unavujúci fyzický výkon už len pri otáčaní volantom, dnešné moderné vozidlá sú vybavené posilňovačmi riadenia.
„Kedysi sme mali v autobusoch v zime zapichnutú lopatu za sedačkou vodiča a oblečení sme boli v prešívákoch. Technika veľmi postúpila za tie roky. Čo sa týka vozidiel aj komerčnej práce,“ povedal Ciesarik. Najhoršie sa podľa šoféra jazdí v skorých ranných hodinách, kým nevyjde slnko nad obzor. Dopravnú nehodu s iným vozidlom za celých tridsať rokov za volantom autobusu nemal. Za ľudí, ktorých vezie však nesie obrovskú zodpovednosť
Nie je to ľahké
Práca vodiča autobusu je únavná a psychicky aj fyzicky vodičov vyčerpáva. „S kolegom sme sa rozprávali o tejto problematike. V niektorých povolaniach majú zamestnanci možnosť odísť do predčasného dôchodku. Myslím si, že nárok by mohli mať aj vodiči autobusov, pretože je to skutočne vyčerpávajúce povolanie,“ hovorí Ciesarik.
Každý týždeň keď vykoná poslednú piatkovú jazdu mu prebleskne hlavou celých päť dní a zlieva sa do jedného. Ďakuje Bohu za to, že sa nič nestalo a na psychike vodiča sa odrazí aj únava. „Nikdy nevieme, čo sa nám môže na ceste stať. Počas pracovnej doby prechádzame dlhé úseky a zažívame množstvo všelijakých situácií,“ vysvetľuje Ciesarík.
Majú za cestujúcich zodpovednosť
Počas rokov za volantom mal chuť s touto prácou už aj seknúť, ale jediný raz. Keď šoféroval diaľkové spoje a bola námraza, takmer sa nevyhol s autobusom plným cestujúcich kamiónu skríženému na ceste z Kľaku. Rodina chápe prácu, ktorú si Ferdinand zvolil. Jeho deti sadajú za volant, šoférovaním sa však neživia.
O svoj pracovný nástroj – autobus sa Ferdinand stará sám. Často po vystúpení všetkých cestujúcich nájde aj rôzne zabudnuté veci. Spomína si, ako pred mnohými rokmi našiel na sedačke kabelku. Pozrel sa aj do vnútra, aby zistil majiteľku, tá si po ňu prišla. Bolo v nej pätnásťtisíc korún. Čo na dobu tesne po páde socializmu nebol malý obnos peňazí. „Majiteľka ju zobrala, opýtala sa či som ju mal otvorenú, odpovedal som jej, že áno. Prerátala si peniaze a odišla, ani len ďakujem nepovedala“ spomína Ciesarík.
Po každej službe si zoberie igelitku a zozbiera, čo ľudia v autobuse zabudli. Ak si spomenú, že niečo v autobuse zabudli, tak to prvé dni nájdu u šoféra. Ak sú aj po pár dňoch veci v autobuse, tak to odovzdá na dispečing, kde si to môžu vyzdvihnúť. Ferdinand si nevie predstaviť, že by sa v živote oddal inému povolaniu. Splnil sa mu chlapčenský sen.
