Po rozvode dvadsaťdeväť ročná Renáta Hmírová hľadala vysnívaného muža aj v televíznych reláciách.
ŽILINA. Renáta túži pracovať v profesionálnych policajných, či záchranárskych profesiách. Skúšala sa dostať do radov štátnej polície. Potom sa skúsila zamestnať aj v Mestskej polícií v Žiline, Kysuckom Novom Meste a Čadci. Všade však neúspešne. Trpí totiž takzvanou „tupozrakosťou", nosí okuliare s ôsmymi dioptriami, bez ktorých zle vidí. Podala si žiadosti o zamestnanie a nasledovali pracovné pohovory.
„Ku každej práci musím mať okuliare od rána do večera. Keď vidia, že máte okuliare s toľkými dioptriami, nikde vás nechcú. Nemali záujem o človeka ako som ja. Dokonca ani ako policajtku v kancelárii ma nechceli," hovorí Hmírová. Chcela by sa dostať aj do radov hasičov, avšak predchádzajúce negatívne skúsenosti jej zobrali nádeje.
Sen, že sa dostane do radov záchranárov ju však neopúšťa. „Keď vidím čo dokázali iní hendikepovaní ľudia, napríklad, že človek na vozíku mohol fotiť pre políciu, chcem aj ja niečo dosiahnuť. Keby som mohla aspoň pracovať v kancelárií, na operačnom stredisku, alebo ako psovod, mohla pozorovať záchranárov a učiť sa od nich, bola by som šťastná. Nejako človek začať musí. Bol by to pre mňa hnací motor," povedala Renáta.
Fyzicky zdatná sa na túto prácu cíti byť. Vyrastala v drevorubačskej rodine na horách. Od rána do večera s rodinou pracovala. Bavia ju aj bojové športy. „Chodila som na tréningy karate. Potom som to však kvôli dcérke musela nechať stálo to peniaze," spomína Renáta.
Strednú poľnohospodársku školu ukončila maturitou. S problémami pri uchádzaní sa o zamestnanie sa stretáva podľa jej slov často. Skúšala sa zamestnať aj vo veľkých závodoch. „Robila som sedem mesiacov brigádne. Nosila som také ťažké veci ako chlapi a nedokázali mi dať pracovnú zmluvu," hovorí. Keď sa jej v práci páčil kolektív tak začali prepúšťať a musela odísť. „Bola som predavačkou, finančnou poradkyňou, k týmto sféram však nemám až taký vzťah," tvrdí.
Pracovala aj v strojárňach ako kontrolórka kvality. Okuliare si celý deň nezložila, lebo musela sledovať meradlá a presné miery. „Ja sa nebojím manuálnej práce, ani práce s motorovou pílou, či lopatou. Pracovala som aj na farme, okolo zvierat. Ten, kto má zrak ako orol, sa všade ľahko dostane. Keď mi povedali na škole, že nemôžem mať vodičský preukaz na traktor, tak som deň preplakala. Kto má zrak ako orol má to omnoho ľahšie. Keď vás však pre váš hendikep niekto odstaví, začnete tápať," hovorí Renáta. Dnes je nezamestnaná a stará sa o šesťročnú dcérku, ktorá chodí do škôlky.
Zrakovou vadou trpí od malička. Tvrdí, že ju má rodina v génoch. „Aj môj otec, ktorý zomrel na rakovinu nosil okuliare. Mala ich aj sestra, ktorú zabilo auto. Na operácií som nebola. Rodičia sa báli veľkého rizika. Neskôr som chcela podstúpiť operáciu laserom, avšak moja vada sa nedá operačne odstrániť. V detstve sa ešte možno dala, ale teraz tu už tá možnosť nie je," tvrdí. Každý rok ide na kontrolu, kde jej dioptrie buď zvýšia, alebo znížia. Bez okuliarov rozoznáva postavy, môže sa ľuďom pozerať do očí, ale vidí už inak, skreslene.
Mala smolu, či už pri mužovi, alebo v práci. Na ľudí si preto už dáva pozor. „Najskôr si ich všímam, akí sú. Niekto sa môže tváriť ako kamarát a za rohom na ulici sa z vás bude smiať. Aj také veci sa mi stávali. Odvtedy už neverím hocikomu," hovorí.
Pri hľadaní vysnívaného partnera vyskúšala aj televízne relácie. Objavila sa vo vysielaní televízií Markíza aj Joj. Chlapa si však nenašla. „Ja nemám o mužoch nejakú extra predstavu. Nežijem v nijakom sne. Chcela by som, aby bol obyčajný, sebavedomý muž. Keď sa s niekým zoznamujem, tak idem do toho s cieľom, aby sme sa zo začiatku skamarátili a spoznali. Väčšinou mám smolu na chlapov. Buď je to oveľa starší pán, alebo bola problém vzdialenosť," tvrdí Renáta.
Neprekáža jej, keď nosí muž okuliare, alebo je odkázaný na invalidný vozík. „My sme boli úplne inak vychovávané ako dnešné mladé ženy. V prvom rade mi záleží na tom, aby mal moju dcérku rád, aby si ju všímal," povedala.
Do televíznych zoznamovacích relácií sa prihlásila s nádejou, že nájde pre šesťročnú Lenku otca a pre seba manžela. „Trému pre kamerami som nemala, tešila som sa, že spoznám nových ľudí," hovorí.
Hovorí o sebe, že je obyčajná žena. Nepotrebuje bohatého muža, aby z neho žmýkala peniaze. Chce normálneho, ktorý by ju naučil čo nevie a aby jej to s ním vyšlo v spoločnom živote.
Známa je z televíznej relácie Farmár hľadá ženu, ktorú nedávno vysielala TV Joj. Po tom ako ju vybrali si vyberala o ktorého z farmárov chce bojovať. Jej favoritom sa stal Marián. „My sme si sedeli, ale to už človek vie podľa pohľadov posúdiť či to je vážne, alebo to bude len kamarát, či niečo ako brat. Aj keď to nevyšlo zostali sme v kontakte, kamaráti. S Mariánovou rodinou som si rozumela. Keď som odchádzala povedali mi, že môžem prísť s malou hocikedy ku nim na dovolenku," hovorí. Na farme sa jej páčilo. Obľúbila si ju aj Mariánova babka. Keď odchádzala si aj poplakali.
S bývalým manželom jej to nevyšlo. "Človek si myslí ako dobre sa bude mať a potom to nevyjde. Som si neskoro uvedomila, že je na mňa veľmi prchká povaha. Niekedy to preháňame, že na začiatok dávame úplne všetko. A potom som zo vzťahu odchádzala ako troska," hovorí.
Boli spolu štyri roky. „Ja keď cítim, že je zle tak utekám z toho vzťahu. Mám rada úprimnosť, keď si ľudia sadnú a povedia veci do očí. Na ňom mi prekážala arogancia a šikana. Musela som len sklopiť oči, zavrieť uši a poslúchať. Jedného dňa keď odišiel s jeho rodičmi z domu, pobalila som si veci a vrátila som sa ku mame," vysvetľuje.
Potom spoznala ďalšieho muža. No po ôsmich mesiacoch sa rozišli, pretože mu prekážalo, že je rozvedená. Renáta túži prežiť život tak, aby si mohla povedať, že niečo dokázala. „Keď sa pozriem za sebou, aby som si mohla povedať, že deti mám slušne vychované, mám dobrého muža a niečo som dosiahla,"dodáva.
