ŽILINA. Hoci vyštudovala vlasovú kozmetiku, stala sa farárkou. Neodolala volaniu srdca. Dodnes toto rozhodnutie neľutuje. Oľga Kaňuchová pôsobí spolu so svojím manželom Mariánom, tiež farárom v evanjelickom kostole v Žiline. Evanjelická cirkev dovoľuje ženám stať sa farárkami a kázať. O svojej práci, či skôr poslaní, nám ochotne porozprávala.
Čo bolo prvým impulzom, vďaka ktorému ste sa rozhodli ísť za farárku?
- Pre mňa boli dôležité až dva impulzy. Ten prvý bola rodina, ktorá sa hlásila k viere, aj v období, keď to bolo veľmi ťažké. Viera mojich rodičov nebola iba formálna, nezapreli ju ani keď začínali problémy. To bol pre mňa úžasný vzor. Naučili ma, že viera nie je niečo, čoho sa vzdám, keď mi nevyhovuje. A druhý impulz bol, keď som chodila na konfirmáciu. Dostala som konfirmačný veršík, kde pán farár hovoril: poďte za mnou a urobím vás rybármi ľudí. Mala som vtedy 13 rokov a rozmýšľala, či mám byť farárka alebo nie. Pretože nie len farár môže byť rybár ľudí, ale človek v každom povolaní. Môj otec je holič a keď strihá ľudí, rozpráva im o Pánu Bohu. Vtedy som sa veľmi modlila a rozmýšľala. Nakoniec som sa prihlásila na vysokú školu, po štúdiu pôsobila v Bardejove ako kaplánka a neskôr farárka.
Čo pre vás znamená vaše povolanie?
- Pre mňa je úžasná milosť, že Pán Bboh používa nedokonalého človeka na to, aby sa On dokonalý dal poznať. Je pre mňa výsada, že takú aká som si ma Pán Boh dokáže používať, a že môžem zvestovať živého Boha ľuďom.
Viete si predstaviť, že by ste niekedy robili niečo iné?
- Vyštudovala som vlasovú kozmetiku a krátko som robila kaderníčku. Vedela by som sa živiť aj inak, ale toto chcem a mám robiť.
Spolu so svojím manželom Mariánom. FOTO: ARCHÍV KAŇUCHOVOV / ĽUBO BECHNÝ
Pamätáte si na svoju prvú kázeň? O čom bola?
- Pamätám si, že to bolo v mojom rodnom zbore na večerných službách v Michalovciach, v lete, po skončení 1. ročníka vysokej školy a pamätám si, že som rozprávala, okrem iného, aj o svedectve môjho otca.
Aký to bol pocit vystúpiť pred dav ľudí?
- Modlila som sa, aby som sa nebála toho, že ma ľudia počúvajú, ale aby som vnímala to, že Pán Boh chce tým ľuďom cezo mňa niečo povedať.
Mnohí si myslia, že ako farárka vediete iný život. Môžete nám priblížiť váš bežný deň?
- U nás ťažko povedať ako vyzerá všedný deň, lebo každý je iný. Učíme náboženstvo, večer zas máme iné aktivity - biblické hodiny, stretnutia pre ženy, mládež... Ale väčšinou máme doobeda čas na prípravu kázní, hodín náboženstvay, tém, na stretávanie s ľuďmi, ktorí chodia na farský úrad a poobede už začínajú hodiny náboženstva a večerné aktivity.
Povedzte, zaujímate sa napríklad o módu, kozmetiku a pod. ako ostatné ženy?
- Myslím si, že to patrí k životu človeka. Mňa na fakulte oslovil výrok jedného nášho docenta, ktorý povedal: žena farárka nemá byť v móde ani prvá ani posledná a to bolo pre mňa výzvou. Aby som nebola extravagantná, ani ako chudinka, ktorá sa o seba nestará, ale niekde v strede. Šaty alebo kozmetika má iba dopĺňať to, čo v človeku je.
Ako a kde ste sa zoznámili s vaším manželom?
- My sme sa s manželom spoznali na vysokej škole. On bol o ročník vyššie. Chodili sme spolu tri roky a potom sa zobrali.
Ako sa vám páči v Žiline?
- Je to krásne mesto, sú tu požehnaní ľudia a mali sme šťastie, že hoci sme prišli do prostredia, ktoré je pre nás neznáme, lebo sme obaja z východného Slovenska, nemáme tu ani rodinu, nikoho, cítili sme prijatie od ľudí. Stáli pri nás, pomáhali. Nemali sme pocit, že sme prišli do cudzieho prostredia.
V kostole s manželom. FOTO: ARCHÍV KAŇUCHOVOV / ĽUBO BECHNÝ
Ľudia chodia za vami, aby vám porozprávali o ťažkých životných situáciách, chcú poradiť, nie je to veľmi vyčerpávajúce?
- Ak by to človek bral, že je to iba moja služba ľuďom, bolo by to náročné, a pre mňa je silou, že nie som tá, čo má ľuďom pomôcť, ale ukázať im na Boha, že je to Pán Ježiš, ktorý za ich problémy zomieral. Napriek tomu, že to takto vnímam, je to náročné, ale aj veľkým povzbudením. Stáva sa mi niekedy, keď idem do nemocnice alebo domova dôchodcov za ľuďmi, že od nich odchádzam povzbudená. Lebo vidím, čo všetko prežívajú a dokážu to zvládať s Božou pomocou. To je pre mňa povzbudením. Aj keď to berie fyzickú silu, prináša to radosť do srdca.
Každá žena túži po rodine, deťoch. Je to tak aj u vás?
- My s manželom ešte nemáme deti, ale túžime po nich. Verím, že príde čas, keď ich budeme mať.
Čo robievate vo voľnom čase?
- Toho voľného času je veľmi málo, keďže svoje poslanie neberiem ako svoju prácu, ale ako službu ľuďom. Väčšinou teda slúžim ľuďom a ak nie, tak robím domáce práce - je to pre mňa taká psychohygiena, relax. Tiež voľno využívam na komunikáciu s rodinou. Narodila som sa v Michalovciach, rodičov mám teda na východe, sestru zas v Anglicku. Spolu komunikujeme cez skype.
Čo pre vás znamenajú vianočné sviatky?
- Pre mňa sú Vianoce úžasnými sviatkami, lebo si uvedomujem, že Boh sa stáva človekom, že Boh je ten, ktorý sa poníži, pokorí a príde na Zem, Boh, stvoriteľ sveta, aj nás všetkých sa stane človekom, malým dieťaťom. To je pre mňa sila, že úžasný Boh sa skláňa k nám, malým ľuďom. Nemám rada, keď sa na toto zabúda a z Vianoc sa robia iba sviatky darčekov, zabúda sa, že Ježiš je darom pre nás.
Ako prebiehajú u vás?
- My trávime sviatky službami Božími, ktoré máme na Štedrý deň dvakrát. Potom klasicky s manželom máme večeru, i darčeky pod stromčekom.
