STREČNO. Okrem tradičných zvykov ľudia kedysi silne vnímali duchovno. Verili na čary a mágiu. Doba sa zmenila a čo je pre nás dnes už skôr zábavné, tomu naši predkovia verili. V Strečne býva šesťdesiat štyri ročná Otília Kadašiová, ktorá spomína na detstvo a povery, ktorým ľudia verili. So svojou dcérou navštevujú ľudí, ktorí si tradície pamätajú a komponujú ich do vystúpení, ktoré potom prezentujú deťom.
Narodila sa v Strečne, ktoré leží na významnej ceste. Aj v minulosti, kto chcel ísť z východu na sever musel tadeto prejsť. Práve to je podľa Otílie Kadašiovej dôvod, prečo sa tu zachovalo pomerne málo tradícií. „Okrem fašiangov, ktoré sa tu vždy dodržiavali sa ich zachovalo veľmi málo. Ani tradičný kroj sa nezachoval a pomerne skoro sa od neho upustilo. Bolo to spôsobené vplyvom ľudí, ktorý tadeto prechádzali a zmiešaním tradicií a zvyklostí," hovorí Kadašiová.
Pamätá si na časy, keď s dievčatami chodila na takzvané driapačky. Dievčatá spoločne driapali perie do perín. Rozprávali sa o všeličom, ale hlavne sa chceli dobre vydať. Preto používali rôzne čarovné formulky, ktoré im mali priniesť ženícha. „Chodili sme triasť ploty. Na Ondreja dievky pri trasení plota vyslovili čarovné zaklínadlo: „Plote, plote trasiem ťa, svätý Ondrej prosím ťa, daj mi tejto noci znať s kým ja budem tejto noci spať, alebo pri oltári stáť." Toto im malo zaručiť, že sa dobre vydajú," spomína Kadašiová.
Mágii verili
Ľudia nemali také znalosti ako majú teraz, všetko bolo mysteriózne. „My si tú mytológiu vysvetľujeme iným spôsobom, duchovným, oni tomu verili, že to je všetko tak. Chceli si tým pomôcť. Od Kataríny, kedy bola posledná zábava prišlo obdobie adventu. Potom prišli takzvané stridžie dni," hovorí Kadašiová. Mladí ľudia zábavu počas tohto obdobia museli vynahradiť. Preto dodržiavali rôzne zvyklosti, ktoré im mali priniesť šťastie a čarovali. „Keď boli na driapačkách, priadkach, alebo tĺkli ľan, nečučali tam, ale zabávali sa takýmito zvykmi a prepoviedkami.
Ja tieto zvyky už nedodržiavam. Mali však presne stanovené postupy, napríklad ako mali držať krosná. Ak to presne nerobili, verili, že sa im prestane dariť," vysvetľuje Kadašiová. Na Luciu si dievčatá robili papieriky, na ktoré si napísali mužské mená a zabalili ich do cesta na halušky a varili, ktorá haluška vyplávala prvá, tak mala ukrývať meno nastávajúceho.
Bosorky čarovali
Cez stridžie vyčíňali aj bosorky, o ktorých sa v dedine vedelo, ale nesmelo rozprávať. „Toho, kto o nich rozprával začarovala. Ľudia verili, že chodili po kravínoch a brávali mlieko či prinášali choroby. Na Katarínu, alebo na Luciu nesmela bosorka vôjsť do chalupy. To bol vrchol ak prišla na návštevu žena a chcela by ešte niečo požičať. To bolo od nej bosoráctvo, hneď ju vyhodili. Keď sme boli my deti, tak nám mama rozprávala, že jeden gazda našiel v zime pred maštaľou žabu, ktorá sa mu chcela dostať dnu. Tak, že zobral vidly a napichol ju cez paprču a vyhodil. Na druhý deň chodila, žena, ktorú považovali za bosorku s oviazanou rukou," hovorí Kadašiová.
Zvykom, ktorý sa ešte niekde uchováva bolo aj to, že dievčatá v bielom chodili na Luciu vymetať zlo z domov. Používali husie krídla, s ktorými sa kedysi upratovalo. Toto upratovanie bolo symbolické. Malo pripomenúť, aby ľudia upratali duše. „Pred Vianocami chodia ľudia na spoveď, aby sa pripravili na príchod Božieho syna. Aby bolo všetko upratané, nielen príbytky, ale aj vnútro človeka," vysvetľuje Kadašiová.
Kto chcel vidieť bosorky, musel si vyrobiť Luciin stolček. Vyrezával sa od Lucie do Štedrého večera a nesmel byť použitý ani jediný klinec. Do stredu mala byť urobená dierka. Keď ten, kto si takýto stolček zhotovil a vyšiel počas polnočnej omše v kostole na chórus, alebo za oltár a pozrel sa cez dierku na stolčeku uvidel ženy, ktoré boli bosorky.
Len hore vodou
Na Božie narodenie sa ľudia ešte nesmeli navštevovať. „Na Štefana už áno, ale museli ísť hore vodou. My sme bývali v Stráňavach a išiel nám vinšovať strýko z Višňového. Nešiel rovno k nám cez kopec, ale obišiel to zdola, aby išiel hore vodou. Ľudia tomu verili, pretože je povznášajúce keď ide niečo hore. Keď ide niečo dole vodou, znamenalo to, že to ide preč," hovorí Kadašiová.
Dnes sa už tieto tradície nedodržiavajú. „Ja sama podľa seba viem, že keď som bola mladá, bolo mi to ukradnuté. Lebo človek je zaľúbený, má iné starosti, ale keď prídete do určitého veku a začnete tým žiť. Prichádzam na zmysel toho, čo sme ako deti museli robiť. Že sa tým určitým spôsobom buduje a zachováva duchovný život.
