profesor filozofie Univerzity Karlovej Jan Sokol.
Všetky svoje profesie robil s chuťou, podobne ako písal knihy, komentáre či eseje. Zaoberá sa v nich výchovou, školstvom, podnikaním, politicko-spoločenskými aj náboženskými otázkami. Nedávno prišiel Jan Sokol do Žiliny na pozvanie Nadácie POLIS, aby v rámci projektu Filozofická kaviareň priblížil odkaz svojho učiteľa a svokra, významného českého filozofa Jana Patočku. Podujatie moderoval Juraj Bohyník.
Láskavý aj prísny
Ruský lingvista Roman Jakobson sa vyjadril, že Jan Patočka patrí po Komenskom a Masarykovi medzi troch českých velikánov ducha. „Úplne prvá z Patočkovho odkazu bola pre mňa vážnosť, s akou filozofiu bral. Bol to neobyčajne láskavý a milý človek, ale vo filozofických otázkach veľmi prísny. Patočka patrí do platónskej tradície. Jeho veľkou témou bol prirodzený svet (nastolil ju Husserl). Znamená to myslieť o svete, kde od rána do večera žijeme. Na rozdiel od sveta odborností alebo vied, kde musíme dodržiavať určité pravidlá, kde vidíme len niektoré veci a kde sa neje, nežartuje, nemiluje," vysvetľuje Jan Sokol.
Človek vo svete
V prirodzenom svete má človek podľa profesora Sokola celý rad úloh. „Keď sa dieťa narodí, musí sa naučiť so sebou zaobchádzať, ovládať telesné procesy, chodiť, čítať, písať... A nedajú sa prehodiť. Nemôžeme sa učiť matematiku a potom sa učiť, s prepáčením, na nočník. Musí to mať nejaký poriadok. Patočka to zachytil v koncepte trojakého pohybu. Človek sa vo svete najskôr zakoreňuje (potrebuje na to rodičov, školu, všetkých, ktorí ho naučia pevne stáť). Nasleduje ďalšia fáza, keď sa do sveta púšťa sám, expanduje a presadzuje sa. Jedného dňa však príde na to, že to nie je všetko a že sa má pozrieť sám na seba, ako si v tom svete stojí."
Jan Sokol si však kladie otázku, či sme už neexpandovali až veľmi. „Zaoberáme sa tým, ako rozširovať ľudské možnosti. Vo vede a technike je to evidentné. Dôležité je, aby boli ľudia, ktorí sa začnú pýtať, čo s tými možnosťami urobíme - a to pokladám za základnú úlohu filozofie. Nepýtať sa, ako to urobiť, aby sme mali vyšší HDP, lepšie lieky, rýchlejšie autá, ale čo si s tými vymoženosťami počneme, načo nám sú, ako ich chceme používať, či na to máme nejaké oprávnenie."
Starostlivosť o dušu
Základnou úlohou človeka je podľa profesora Sokola viesť svoj život. Nevieme to však od prírody. Činnosť, cez ktorú sa to človek učí, nazýva Jan Patočka starostlivosť o dušu. Pre Platóna a Patočku je to skutočne vrchol vedenia života. „Keď sa dnes povie starať sa o dušu, chápe sa to ako chodiť k psychiatrovi. To Platón rozhodne nemyslí a Patočka tiež nie. Starostlivosť o dušu však neznamená ani žiadnu duševnú kulturistiku, ale starať sa o ňu, aby „nezvlčila". Podľa Platóna je duša niečo, čo nás spája (nie že by nad nami bola nejaká duša), je to niečo, čím si rozumieme. Starať sa o dušu znamená rozumieť, argumentovať, premýšľať. Rozhodne to nie je starostlivosť o moju vlastnú súkromnú dušu, aby som mal dobrý pocit sám zo seba."
Musíme si pomáhať
Jan Sokol upozornil, že dnešný svet je úplne iný, ako si predstavovala takmer celá filozofická tradícia. „Ešte u Kanta alebo Heidegera je človek autonómny. Zaobchádza s tým, čo mu patrí, rozhoduje sa sám a nesie za to plnú zodpovednosť. Lenže my sa živíme tým, že vstupujeme do zamestnania. Zaväzujeme sa niekomu, ku komu musíme byť lojálni, zaobchádzame s tým, čo nám nepatrí, máme vymedzenú právomoc a za to, čo urobíme ako zamestnanci, nesieme obmedzenú zodpovednosť. Žijeme vo svete inštitúcií a robíme každý veľmi špeciálnu vec, ktorou sa nemôžeme uživiť. Žijeme z druhých ľudí, z toho, čo si s nimi vymieňame. Sme odkázaní na to, že si pomôžeme..."
Snažiť sa o hľadanie pravdy, o reflexiu svojho života je veľmi ťažká vec. „Žijeme z niečoho, čo sme dostali, no nie preto, aby sme to spotrebovali, ale aby sme s tým niečo urobili a poslali to ďalej."
