ŽILINA. Marek Orko Vácha pôsobí ako prednosta Ústavu lekárskej etiky na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, ako duchovný akademickej farnosti pri Kostole najsvätejšieho Salvátora (spolu s Tomášom Halíkom). Okrem toho je farárom v Lechoviciach pri Znojme. Venuje sa pastorácii vysokoškolákov, ale vyučuje náboženstvo aj na strednej a základnej škole. Je autorom viacerých zaujímavých kníh. Marek O. Vácha má vrúcny vzťah k prírode, navštívil mnohé nevšedné miesta doma i vo svete - Kamčatku, Argentínu aj Antarktídu. „Nie je nič krajšieho ako výpravy do hôr s ľuďmi, ktorých poznáme a máme radi. Ale keď idete sami, môže sa to stať duchovným cvičením. Príroda sprostredkúva človeku silné podnety, ktoré môže pretaviť do modlitby..."
Antarktída - miesto stretnutia
Napodiv najväčší problém prežitia na Antarktíde nie je podľa M. O. Váchu ani tak zima, akoby si človek myslel, ale bezpodnetovosť prostredia. Dni sa podobajú ako vajce vajcu a keď nad stanicou preletí čajka, tak je to udalosť hodná záznamu v denníku. Zrazu sa človek musí naučiť byť sám. Vraj začiatok konca polárnika je, keď ráno povie, že si ešte päť minút pospí. Človek musí byť na seba veľmi prísny a hodinu po hodine si určovať denný poriadok.
Antarktída sa pre M. O. Váchu stala miestom, kde sa človek stretáva s Bohom. „Neviem to inak povedať. Pred prvou cestou som si prečítal cestopisy známych polárnikov. Scott, Amundsen, Shackleton - neboli explicitne veriaci, no všetci mali vo svojich textoch kapitoly o zmysle života, o modlitbe, o Bohu... Prečo? Je to jediné miesto na svete, kde sa zvieratá človeka neboja. Nemajú to geneticky naučené. Prídete a tučniaky si vás pribehnú obzrieť, čo ste zač. Je to jediné miesto na svete, kde sa nelieta a nejazdí podľa cestovných poriadkov. Všetko určuje počasie. Keď na Islande vybuchla sopka nastalo niečo podobné v Európe - v Antarktíde je to každodennosť. Tu si človek uvedomí vlastnú bezmocnosť. Zrazu začne fungovať samota, ste odkázaní sami na seba. A musíte so sebou vydržať. Práve z tohto dôvodu, podľa mňa, nemáme jediný prírodný národ, ktorý by bol ateistický."
Náboženstvo je o vzťahu
Na otázku, ako priblížiť Boha mladému kritickému človeku, M. O. Vácha odvetil, že náboženstvo nie je o memorovaní naučených právd. Náboženstvo má byť podľa neho o vzťahu k duchovnej bytosti. Ale ako naučiť ľudí fungovať vo vzťahu k Bohu, vo vzťahu jedného k druhému? A tak študentom navrhol témy, z ktorých si mohli vybrať to, čo ich zaujíma a o tom si pripravil prednášky. „Vyučovanie náboženstva je zaujímavé práve kvôli tomu iskreniu medzi vierou a vedou. Podľa toho, čo dnes vieme, zem vznikla ako guľa žeravého prachu a plynu pred vyše štyrmi miliardami rokov. Bolo to žeravé a tekuté. Ak by sme vývin zrýchlili ako vo videu, zrazu z toho vyletí raketa Apollo s kozmonautmi a pristane na Mesiaci. Hmota sa jednoducho chcela pozrieť, ako to vyzerá inde... Otázka, ktorá zaujíma rovnako veriacich i ateistov, je: Čo sa stalo s tou hmotou? Ako je možné, že sa zorganizovala do podoby, že urobí prvý nesmelý tanečný krok, načmára niečo na stenu jaskyne, že ten kus hmoty sa pozrie na hviezdy s nevyslovenou otázkou? Vôbec zázrak nášho vlastného života - to sú otázky, ktoré sme dostatočne nezreflektovali ako ateisti, tak kresťania..."
Tri lúče svetla
Viera dostáva od vedy podľa M. O. Váchu mnoho zaujímavých impulzov. Je nesmierne užitočný nástroj na skúmanie sveta. Zaujíma ju však svet „merateľna". Veda, keď skúma, tak pomocou pravítka, laboratórnych váh, stopiek... Nemôže však nič povedať ku svetu umenia, k nemerateľným fenoménom, ako je nebo, peklo, anjeli, Boh alebo ľudská duša... „Veda nám o svete hovorí pravdu, ale nie celú. Je ako lúč, ktorý svieti na skutočnosť s veľkým S. Druhým lúčom je umenie - ako objektívna realita vlastne neexistuje, napriek tomu ho chápeme ako niečo tvorivé. Umelec tiež objavuje kus pravdy. A ten tretí lúč je mystika, viera, náboženstvo. Aj teológ premýšľa o svete a objavuje nové veci. A tým, že sa modlí, tiež sa mu zjavuje iná časť pravdy. Nikdy nepríde na to, že štyri bázy DNA sú adenín, guanín, cytozín a tymín. Ale má pravdu v inej rovine. Nie je pravda umenia proti pravde vedy, nie je pravda vedy proti pravde viery a nie je pravda viery proti pravde umenia. Sú to skôr tri lúče svetla, ktoré osvetľujú jednu Skutočnosť..."
