Ako sa vojak 5. pluku špeciálneho určenia dozvie, že ide do boja, na misiu?
- Veliteľ vojakovi oznámi, že jednotka sa ide pripravovať na operáciu a ak spĺňa zdravotné predpoklady, po príprave odchádza.
Pripravujete sa už na konkrétnu misiu v Afganistane?
- Jednotka je v príprave stále, je cvičená na špeciálne operácie. Z pohľadu vojaka je jedno, či pôjde o Irak, Afganistan, Cyprus. Lokalite sa prispôsobia detaily výcviku.
Čo takýto výcvik znamená?
- Streľby, špeciálna taktika boja. Pohybujeme sa na autách, súčasne je s tým spojená špeciálna taktika. Tiež príprava zdravotníkov, zladenie tímu, spravodajská príprava.
Môžete okamžite vyraziť?
- Do istej miery áno, ale určité prípravy treba urobiť.
Koľko trvajú?
- Na misiu sa treba podrobne pripraviť výcvikom i logisticky. Vojaci nemôžu prísť do úplne neznámeho priestoru, musia terén aspoň teoreticky poznať. Ak nepoznáte mentalitu miestnych, náboženstvo, zvyky či jazyk, nemôžete vyraziť.
Ako sa to učíte?
- Prídu ľudia, ktorí majú prehľad o mieste a boli tam už. Od tých sa dozvieme všetko potrebné. Špeciálne Afganistan je veľmi rôznorodá krajina.
Pôsobia tam aj českí vojaci, budete sa učiť aj od nich?
- To závisí od miesta, kam pôjdeme. Naša jednotka v roku 1993 vzišla z jednotky v Prostějove, prebehla výmena informácií. Je to len jedna z možností spolupráce.
Aká je jazyková príprava?
- Niektorí boli na kurze jazyka paštu a základy ovládajú. Ak príde k nasadeniu, tak sa s miestnymi budeme stretávať. Angličtinu na určitej úrovni ovláda každý, sú však rôzne úrovne. V základných veciach sa vedia dohovoriť všetci.
Čo bude jednotka v Afganistane robiť?
- Ťažko povedať presne. Okrem iného sme vycvičení pomáhať pri ochrane transportov či odmínovacích prácach. Niečo podobné sme robili v Iraku. To je skôr činnosť vojenskej polície. Je predpoklad, že budeme vykonávať úlohy špeciálnych síl, tie sa bežne nepublikujú. Ide predovšetkým o to, aby sme prispeli k odovzdaniu moci do rúk afganských bezpečnostných síl.
Čo hovorí na misiu rodina?
- Som slobodný, ale v rodine každý vie, kde pracujem. Keď poviem, že idem do Afganistanu, tak to aj napriek citom musia brať. Ja to vnímam profesionálne, idem tam na pol roka, potom sa vrátim.
Čo im pred odchodom poviete? V extrémnom prípade sa môže stať, že sa nevrátite.
- Pri nasadení v Iraku sa to niektorí snažili pred rodinou zatajiť, niektorým sa to podarilo. Nebolo to vtedy tak medializované. Každému rodina bude chýbať, budeme však v kontakte cez internet či po telefóne.
Ako je to na základniach s internetom? V minulosti sa naň vojaci sťažovali.
- Každý si ho predplatí z vlastného, na základniach ho poskytuje americká firma, nainštalujú wifi. Závratnú rýchlosť nedosahuje. Skype, emaily, fotky, to funguje. Stojí od 30 do 60 dolárov mesačne, zo svojho si ho platia aj vojaci americkej či iných armád. Naša armáda poskytuje každému mesačne polhodinu na telefonovanie domov. Nie je to veľa. Za prijateľné peniaze môžeme volať aj viac. Ročné náklady na 20člennú jednotku sú 3,2 milióna eur. To by mal byť aj špičkový výstroj a výzbroj.
- Na miestne podmienky nadštandard, do svetových parametrov máme rezervy.
Ráta sa s dovybavením?
- Zrejme nie, ak, tak drobnosti. Keď idete do operácie, musíte ísť s materiálom, ktorý poznáte. Nemôžete prísť a skúšať, čo a ako funguje.
Ochranné vesty počas návštevy nášho kolegu v Afganistane vážili 20 kilogramov. Koľko váži kompletný výstroj?
- Pracujeme aj s novými vestami, uvidíme, čo z toho bude. Zatiaľ používame vesty, o ktorých hovoríte. Váha celkového výstroja a výzbroje naľahko sa pohybuje nad 50 kilogramov vrátane batoha a dvoch strelných zbraní. Každý má samopal a pištoľ, zdravotný balíček, strelivo, základný objem potravín a tekutín na nevyhnutné prežitie v nepredvídanej situácii. Niečo navyše má zdravotník, ostreľovač či operátor komunikačných prostriedkov.
Dá sa na Slovensku pripraviť na prírodné podmienky v Afganistane počas zimy?
- Na severe je zima, stále sú to však prijateľné podmienky so snehom. Na juhu je počas tohto ročného obdobia teplota od mínus štyri do plus 20 a je to takmer bez snehu. Podmienky sú porovnateľné s tými u nás.
Ste pripravený aj na nasadenie v snehu?
- V zime sú militanti pasívnejší, stiahnu sa. V zime nemajú peniaze z obchodu s drogami a nemajú za čo bojovať.
Čo ste v Afganistane robili počas poslednej misie?
- Zúčastňoval som sa konvojov, ktoré chodili aj do Kandaháru. Ako zdravotnícky mentor som miestnych cvičil náplň práce vojenského zdravotníka.
Kedy?
- Vrátil som sa v júni.
Čo vás tam zasa ťahá?
- Je to výzva, rovnako ako prvá operácia. S odstupom času je to na nezaplatenie. A nemyslím vyššiu výplatu, ale skúsenosti a širší rozhľad. Peniaze určite neboli na prvom mieste.
Čo to bolo?
- Skúsenosti. Tiež angličtina. Peniaze boli až potom.
Cítiť rivalitu medzi armádami koaličných vojsk?
- Vždy boli všetci ústretoví. Znie to ako klišé, ale je to v duchu bratstva. Sme tam spolu, tak to spolu aj musíme vydržať.
Ako vyzerá základňa v Kandaháre?
- Je najväčšia v krajine, je to štvorec neďaleko mesta, ktorého strana je dlhá niekoľko kilometrov. Okrem jedální je tam aj možnosť dať si jedlo či kávu v reštauráciách. Je tam fantastická posilňovňa. Alkohol žiadny.
Akí sú domáci?
- Krajina je rozdelená na dva tábory. Jeden je s nami, druhý proti nám, a tak sa aj správajú. Našou úlohou je získať na našu stranu čo najviac ľudí. Stretol som sa s množstvom ľudí odhodlaných bojovať s nami a zmeniť Afganistan k lepšiemu. Nikdy som nepočul, že predtým tam bolo lepšie.
Dostali ste sa do situácie, keď išlo o život?
- Vždy pred konvojom prechádza špeciálna jednotka, ktorá čistí cesty. Stalo sa, že museli odstraňovať improvizované výbušné systémy. Najhoršie to bolo počas posledného konvoja asi 20 dní pred odchodom domov. Spravodajské jednotky neustále hlásili, že hrozí útok. O niekoľko hodín sa odchod konvoja posunul, našli výbušniny. Na kopcoch okolo cesty bolo vidieť ľudí, ktorí nás pozorovali. Priamy útok neprišiel.
Stáva sa to?
- Nedovolia si ho často, nemali by šancu. Okamžite by sa dostali pod paľbu, počas presunu nad konvojom krúžia dva vrtuľníky. Autá sú plne ozbrojené.
Ako konvoj vyzerá? Napríklad ten posledný.
- Bolo to asi 80 vozidiel. Viezli sme pohonné látky, nové autá, lieky, armádny materiál. Viedla ho austrálska armáda, polovica vojakov bola miestnych.
Ako často jazdia konvoje?
- Každých niekoľko dní.
Neotupuje množstvo akcií ostražitosť?
- Pracoval som s vojakmi z Austrálie. Konvoj prekonal 160 kilometrov za 17 hodín a všetci boli maximálni profesionáli. Nikto sa nesťažoval, že by ho boleli nohy alebo že nemá čo jesť. Podobne by sa k úlohám postavili i moji kolegovia z 5. pluku.
Ako častá je ostrá streľba?
- V konvoji som sa pod ostrou streľbou neocitol. Raketové či minometné útoky na základne sú bežné, zažil som ich asi 30. V zime ich je menej. Rovnako častá jej aj streľba na chlapov, ktorí operujú bežne v teréne.
Kde sa strieľa, ľudia aj zomierajú. Vníma to tam človek ako bežnú vec?
- Zomieranie nie je bežné. Je to však krajina, kde ľudia žijú vo vojne už desiatky rokov. Už ani nevedia, čo je pokojné obdobie. Stále medzi sebou bojujú klany, predtým tam bola ruská armáda. Stále sú pripravení na to najhoršie. Žijú s tým. Sú tam mnohopočetné rodiny a mŕtveho syna nahradí ďalší.
Zomrel niekto vo vašom okolí?
- Nám na základni zomrelo myslím 11 afganských a osem koaličných vojakov.
Dá sa pripraviť na to, že niekoho zastrelíte?
- Na to sa pripraviť nedá, ale je to vojna a platí, že ak to neurobíte vy, urobí to ten druhý. Musíte byť vyrovnaný, že sa s tým stretnete. Sme ľudia, máme city. Ak ste v takejto situácii, musíte s tým počítať. Tu psychológ veľmi nepomáha. Dôležité je vedieť, kto vám kryje chrbát. V 5. pluku sa poznáme roky, poznajú sa naše rodiny. Vojaci nerozprávajú o najostrejších akcií."
