Daniel Pastirčák: „Láska v nás chce večnosť..."

Rozprávkové príbehy pre deti či mladých, náročná reflexívno-meditatívna lyrika, dráma, literárne eseje a k tomu krásne ilustrácie - to všetko vystihuje tvorbu Daniela Pastirčáka. Literárni vedci poukazujú na duchovnú dimenziu jeho tvorby. Ona ju celkom isto obsahuje, ba čo viac je to jej najprirodzenejšia charakteristika. Fascinovaný „Slovom" váži estetickú účinnosť slov a obrazov...

Za zmysel a cieľ života považuje, „ aby sa človek vrátil tam, odkiaľ vyšiel - k prameňu, k bytostnému božskému vedomiu, z ktorého vznikáme. Aby sa nejakým spôsobom dostal do naozajstného vzťahu s Bohom, a to je možné kdekoľvek, ak človek ide do hĺbky. Jediné, čo nás môže od Boha izolovať, je to, že budeme brázdiť po povrchu."

1977

Daniel Pastirčák študoval v Košiciach na „ŠUP-ke". Ako študenti boli veľmi aktívni, pripravovali výstavy obrazov, sôch, fotografií, poviedok, básní... Jednu z výstav však objavila Štb. „Výstavu zakázali. Všetci dostali trojky zo správania a mňa vyhodili zo školy... Obdobie horúčkovitého snaženia stať sa umelcom bolo pre mňa prelomové - prežíval som hlbokú krízu zmyslu života. Môj základný životný pocit bol, že život je absurdita. Aj výstavy a zápas so zriadením - bol pokusom riešiť si osobný problém so zmyslom života a snaha nasilu tomu vtlačiť pocit, že má niečo zmysel..."

Láska a večnosť

V to leto po výstave sa však niečo stalo. „Na lazoch v Lysej pod Makytou som stretol jednu pastierku a prežil s ňou romantickú zamilovanosť. Bol tu niekto, kto na mňa myslí a koho ja obsahujem. Zrazu som cítil, že otázka zmyslu je vyriešená. Moje hľadanie bolo intuitívne hľadanie toho stavu lásky. A ja som mal len jednu túžbu - aby to neskončilo... Bytostne som pochopil, že to je láska v nás, ktorá chce večnosť.

Na začiatku mojej duchovnej cesty nebolo rozhodnutie, ktoré vzniklo zo mňa samého. Bolo to zúfalstvo nad nezmyselnosťou života, tušenie, že láska možno existuje a modlitba, o ktorú som sa pokúsil a skúsenosť, silnejšia a reálnejšia ako čokoľvek, čo som predtým a potom zažil - skúsenosť, že Boh je. Nikdy som ho takto už potom necítil a nevidel. A voči tomu som zaviazaný, nech sa deje čokoľvek."

Podvečerné bohoslužby

Podvečerné bohoslužby predstavujú v mnohom alternatívny prístup s ambíciou vytvoriť formu bohoslužieb, kde by sa spojili súčasné formy umenia výtvarného aj hudobného v bohoslužobnom priestore a slúžili na meditáciu a prežívanie spirituality.

„Išlo o vyjadrenie dlhoročnej frustrácie - mojej aj mojich priateľov. Západná civilizácia sa rozpadá. Medzi bežným náboženským životom a súčasnou kultúrou je takmer priepasť. Náboženský život je nesmierne gýčovitý vo svojich výtvarných, hudobných a iných podobách a zase umenie často nemá tému ani duchovnú hĺbku. Našla sa skupina ľudí, s túžbou nejakým spôsobom integrovať to, čo kedysi na úsvite dejín bolo - umelecký, náboženský a duchovný impulz vychádzal z jediného prameňa."

Kristus v Bruseli

Známa zbierka básní Daniela Pastirčáka reflektuje obraz Jamesa Ensora s názvom Kristus vstupujúci do Bruselu. Obraz je situovaný na hlavnom bruselskom námestí, sú tam ľudia v maskách, s transparentmi a stratená v dave je tam namaľovaná malinká postava Krista na osliatku. „Bruselskú spoločnosť to tak urazilo, že autor nesmel obraz tridsať rokov vystavovať. Básne v zbierke sú rozdelené na „portréty" a „ikony". A v strede je báseň Kristus vstupujúci do Bruselu. V tom čase sa viedli diskusie, či má byť Boh spomínaný v preambule euroústavy. A aj to ukazuje na rozpor západnej civilizácie: isto jeden zo zásadných vplyvov, z ktorých západná civilizácia vznikla je to, čo doniesol Kristus tak, ako je zachytený v evanjeliách. Ale západná civilizácia v snahe oslobodiť sa od čohokoľvek transcendentného sa začala zriekať svojich koreňov a Krista naozaj v Bruseli poprela. Tento sekulárny zvyšok však môže byť ľahko porazený inými civilizáciami, ktoré sú brutálne založené vo svojej náboženskej fanatickej viere. Takže Kristus v Bruseli je po sto rokoch veľmi aktuálnou výpoveďou..."