ŽILINA. Vierka mala 24 rokov, keď sa jej narodilo prvé dieťa. „S manželom sme sa na nášho prvého syna veľmi tešili," spomína, akoby to bolo len včera. Napriek predčasnej radosti zo svojej ratolesti im lekár povedal, že dieťa sa narodilo s ťažkými vývojovými chybami. Už vtedy im prezradil, že s ním budú musieť absolvovať množstvo vyšetrení, následných operácií a rehabilitácií.
„Priznám sa, neboli sme s manželom na to všetko pripravení. Psychicky som veľmi trpela, ale pomáhala mi viera v Boha a tiež môj manžel, ktorý veril, že sa to všetko časom zlepší," vraví Vierka a dodáva: „Verila som mu."
O svojho syna sa vzorne starali. „Postihnutý synček zmenil náš život k lepšiemu, naučil nás vnímať veci, ktoré sme dovtedy vôbec nevnímali. Naučili sme sa žiť s jeho postihnutím."
Ďalšia rana
Niektorí ľudia v ich okolí sa postupne naučili prijímať ho ako prirodzenú súčasť života. „Aj keď sa veľakrát čudovali, načo ho všade berieme so sebou," rozpráva Vierka. Keď mal ich synček štyri roky, s manželom začali rozmýšľať nad tým, či dať synovi súrodenca. „Rozmýšľali sme či by druhé dieťa bolo našou správnou voľbou." Postupne s manželom zisťovali, čo by ďalšie dieťa urobilo s ich rodinou, či by ju viac utužilo alebo naopak zaťažilo. Situácia aj skúsenosti iných manželov boli také, že je dobré, keď má hoci i postihnuté dieťa súrodenca.
„V podstate sme sa s mužom stále rozhodovali či mať alebo nemať druhé dieťa," prezrádza Vierka a pokračuje v rozhovore slovami: „Osud rozhodol za nás. Náhodou som ostala tehotná. Povedali sme si teda, že to skúsime." Vierka priznáva, že sa veľmi bála ako to dopadne. „Mala som strach, že aj naše druhé dieťatko bude postihnuté, no lekár ma uistil, že výsledky sú dobré."
Napriek dobrým výsledkom sa Vierka hneď po pôrode dozvedela, že dcérka, ktorú práve porodila má tú istú diagnózu, čo starší syn. „Ale žiaľbohu vraj v ešte horšom rozsahu ako má on."
Nemocnica ako druhý domov
Opäť s manželom absolvovali rovnaké trápenia. Hoci teraz už vedeli, čo ich čaká. Lekári, operácie, rehabilitácie. „Tentoraz však dvojmo. S oboma deťmi." Nemocnica sa tak stala akoby ich druhým domovom. V tom období Vierka neraz pristihla svojho manžela ako hľadí do neznáma a slzy mu stekajú po tvári. „Bol nešťastný, trápil sa a veľakrát som si mu sadla na kolená, objala ho a plakali sme tíško spolu."
Čas šiel neúprosným tempom a Vierka cítila, že jej manžel začína byť odťažitý. „Dokonca si našiel prácu v zahraničí a odchádzal na zárobky tam. Spočiatku som to brala, veď peniaze sme potrebovali." Vierka sa sama ťažko vyrovnávala s problémami svojich dvoch ratolestí. Situáciu jej totiž sťažovali niektorí zdravotnícki aj sociálni pracovníci. Vybavovanie na sociálnych úradoch nebolo vždy jednoduché. „Pracovníčky sa ku mne chovali ako by som postihnutá bola ja, nielen moje deti."
Opustená
Deti rástli ako z vody, Vierka ich ľúbila nadovšetko a nedala by ich za nič. „Človek, ktorému sa narodí postihnuté dieťa prehodnotí svoje priority v živote, ako som to urobila aj ja. Odrazu pre mňa nebolo dôležité moje ja, ale ony - deti. Chcela som pre ne len to najlepšie." A tak sa o ne s láskou a neuveriteľnou trpezlivosťou starala.
„Manžel nebýval doma, v tej dobe zarábal v zahraničí. Domov nám pravidelne každý mesiac na účet posielal peniaze, takže som sa mohla o svoje deti plnohodnotne postarať," vraví Vierka. Manžel jej napriek tomu chýbal. „Človek sa občas potrebuje o niekoho oprieť, povedať mu o svojich trápeniach. To som však nemohla, lebo bol stále v zahraničí. A aj keď prišiel po pol roku zárobkoch na mesiac domov, cítila som, že je odťažitý."
Vyhýbal sa deťom, vyhýbal sa aj jej. Vierka cítila, že ich manželstvo už nie je to čo bývalo predtým.
A keď mali deti 16 a 12 rokov, manžel ich nadobro opustil. Našiel si ženu, s ktorou má v dnešnej dobe už dieťa, celkom zdravé. Vierka teda ostala so svojimi deťmi sama, opustená. „Presťahovala som sa z nášho spoločného bytu k svojej mame. Tá mi pomáha so starostlivosťou o moje deti, za čo som jej nesmierne vďačná."
Napriek osudu ostala silná
Bývalý manžel jej neprestal na deti prispievať, no podľa Vierkiných slov ich už nechodí navštevovať. „Svoje deti nevidel šesť rokov," vraví s ťažkým srdcom Vierka, ostáva mu však vďačná za to, že na jej deti nezanevrel aspoň po finančnej stránke. Osudu je za svoje deti, hoci postihnuté, vďačná. Prinášajú jej radosť zo života. „Všetko je dobre tak, ako to je."
