ŽILINA. S ním sme sa o nej porozprávali.
O čom je vaša najnovšia inscenácia?
- Je o vzťahu. O jeho vývoji od vzniku až po zánik. O tom, ako sa mení náš postoj k životu v závislosti od toho, či niekoho práve milujeme, či sme niekým milovaní, či opätujeme lásku tomu alebo tej, ktorá nás miluje... Je aj o priateľstve. O vymedzovaní hraníc medzi priateľstvom a láskou. O hľadaní samého seba a svojho miesta v pavučine vzťahov. Ale je aj o absencii vzťahu. O smútku a bolesti.
Ján Štrbák Režisér vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU, kde pôsobí ako pedagóg a
od roku 2005 ako prodekan Divadelnej fakulty pre zahraničnú činnosť.
V minulej sezóne pripravil pre Mestské divadlo Žilina režijne hru Michala Walczaka Poľovačka na losy, ktorá sa stretla u divákov s veľkým úspechom.
Aké posolstvo obsahuje?
- Hra nám predvádza okrem vývoja vzťahu aj jeho rôzne variácie, kombinácie či permutácie - a ich nuansy. Dáva nám šancu sledovať ich tíško, ako cez kľúčovú dierku. Posolstvo je len na nás, divákoch, či s tým, čo cez tú kľúčovú dierku uvidíme, budeme chcieť aj niečo urobiť. Môžeme v hre uvidieť sami seba, svojho partnera či partnerku a náš vlastný príbeh. Je to obnažujúci pohľad do zrkadla, na základe ktorého môžeme pochopiť, že chceme vo svojom živote niečo zmeniť. Alebo si môžeme naopak začať viac vážiť to, čo máme.
Prečo ste si vybrali práve túto hru? Čím vás zaujala?
- Mametovi sa v tejto hre nejakým záhadným spôsobom podarilo odkryť veľmi veľa pravdy o šťastí, o strachu zo samoty, hľadaní lásky a definovaní vlastnej identity. Je veľmi intímny a hurónsky zároveň. Konštatuje, no neponúka falošné návody na život. Netvári sa, že pozná riešenia.
A čím si myslíte, že zaujme divákov?
- Dúfam, že divákov zaujme tým, čím zaujala mňa. Videl som v posledných troch rokoch v Mestskom divadle Žilina všetky inscenácie, niektoré viackrát. Snažil som sa pochopiť, o akú vzájomnú komunikáciu - divadla s divákom a diváka s divadlom - tu ide. A na základe toho vybrať hru, ktorá by sa do tejto komunikácie, takpovediac, na úrovni zapojila. Ale to je taká alchýmia, že si netrúfam ani len odhadnúť, či som sa nezmýlil.
Predtým ste režírovali hry od poľského autora. Najmä posledná Poľovačka na losy bola typická čiernym humorom. Má podobné prvky aj Sexuálna perverzita v Chicagu?
- Je to text z iného súdka a aj jeho inscenácia sa uberá úplne inou cestou. Ak hovoríme o humore, tak v Sexuálnej perverzite v Chicagu sa humor objavuje ako spôsob prežitia. Ako jedna z mála možností odraziť sa z dna samoty a byť pre svoje okolie plnohodnotným človekom. Humor je postieľka, v ktorej nám je dobre. Nie vždy však rieši naše problémy. Často ich len odkladá.
David Mamet Je jedným z najrenomovanejších súčasných amerických dramatikov. Všestrannosť jeho spisovateľského talentu dokazujú jeho novely, zbierky
básní, divadelné hry a knihy pre deti, ako aj eseje o divadle a filme.
Uznanie získal trojicou hier Kačacie variácie, Sexuálna perverzita v Chicagu a Americký bizón, ktoré boli
uvedené na Broadway.
Napísal scenár k filmu Poštár vždy zvoní dvakrát a za scenár k filmu Verdikt získal nomináciu na Oscara. V roku 1984 získal prestížnu Pulitzerovu cenu za hru Glengarry Glen Ross. Scenár k filmu Vrtieť psom mu priniesol ďalšiu nomináciu na Oscara i Zlatý glóbus.
So žilinským divadlom ste už spolupracovali, a to práve na hre Poľovačka na losa. Prečo ste si vybrali práve naše divadlo aj pri realizácii tejto hry?
- Nedlho po premiére Poľovačky sa mi ozval Edo Kudláč - umelecký šéf Mestského divadla a ponúkol mi spoluprácu do ďalšej sezóny. A ja som ponúkol hru. Mali sme rozdebatovaných viac možností, ale ja som sa akosi nevedel vzdať predstavy, že Sexuálna perverzita v Chicagu sa má konať práve v Žiline.
Komu predovšetkým je hra určená? Je vekovo ohraničená?
- Z môjho pohľadu je to hra pre diváka nad pätnásť rokov. Na jednej strane by som doprial aj mladším ľuďom, aby táto hra mohla byť pre nich prípravou a poučením pred vstupom do vážnejších vzťahov. No na druhej strane som presvedčený, že táto hra vyžaduje od diváka aj určitú dávku odstupu alebo nadhľadu. A keďže schopnosť nadhľadu sa u mňa samého objavila až dva roky pred dovŕšením štyridsiatky. No a názov hry netreba brať až tak doslova. Je to nadsadené pomenovanie boja medzi pohlaviami.
Prečo by si ju, podľa vás, diváci mali prísť určite pozrieť?
- Verím, že sa diváci nájdu v postavách hry a ich príbehoch. A že im to svojím spôsobom pomôže. Ak nie zlepšiť, alebo zdokonaliť svoj život, tak aspoň uvedomiť si, že v tom nie sú sami.
