Začínal s futbalom v žilinských mládežníckych výberoch, zahral si aj v Tepličke piatu ligu. „Hrával som v obrane aj zálohe. Zo Zádubnia poodchádzali hráči, zostali iba „skalní“. Tak som išiel do útoku, kde môžem zúročiť svoje skúsenosti,“ povedal o svojej ceste ku kanonierskemu trónu v II. triede.
V minulej sezóne Zádubniu hrozilo vypadnutie. Bez Holeša to nešlo, kvôli zraneniu nehral celú jeseň. „Začal som hrať až na jar. Po zime sa dal kolektív dokopy, urobil sa nový výbor, omladil sa káder. Svojimi gólmi som pomohol Zádubniu k záchrane,“ spomínal Holeš na minulú sezónu.
Zádubnie je teraz na tom oveľa lepšie, zimuje na piatej priečke. „Teraz nám to ide celkom dobre. Mohli sme mať aj viac bodov, v Lietave sme desať minút pred koncom vyhrávali 0:2, nakoniec sme prehrali 3:2. V Dlhom Poli mi rozhodca neuznal dva regulérne góly. Na jar asi nepôjdeme na postup, možno na budúci rok,“ povedal topkanonier.
Pri jeho streleckých schopnostiach sa až natíska otázka, prečo nejde niekam vyššie. „Inam ma to neláka. Tu som doma. Sme dobrý kolektív, rozumieme si. Vtedy to človeka baví. Zádubnie je malá dedina, každý sa s každým pozná. Posedíme pri pive, porozprávame sa o futbale, je to pohoda,“ vysvetlil.
V útoku to majú s kolegom dobre rozdelené. „Druhý útočník je behavý typ. Ja zase viem, kde sa postaviť. Dobre sa dopĺňame,“ povedal Holeš.
