voju manželku a deti. O ťažkej práci a existencii lekára počas minulého storočia hovorí jubilant, ktorý sa zaslúžil o rozvoj detského lekárstva v žilinskom regióne.
V októbri sa počas stretnutia spolku lekárov v Žiline odovzdávali ocenenia lekárskym jubilantom. Najvyššie slovenské ocenenie – zlatú medailu - získal bývalý pediater Ján Zelník, ktorý pôsobil ako okresný lekár do svojej sedemdesiatky. O tom, za čo získal toto ocenenie, čo pre neho táto práca znamenala a ako si užíva dôchodok, sme sa s nim porozprávali.
Na svoj vek vyzeráte veľmi dobre. Aký recept na dlhý život odporúčate mladšej generácii?
- Aby sa človek dožil takého vysokého veku ako ja, musí byť trpezlivý. Ak nie je trpezlivý, tak odchádza. Cítim sa stále lepšie a lepšie, len dobre už nie. Vek je limitovaný a podľa neho sa človek aj cíti. Dôležité je, aby sa človek neopúšťal. Ak sa svojho života vzdá, tak aj rýchlo oddíde. Ja som spokojný. Zatiaľ som ešte pri rozume, na nohách a pri penzii.To sú tri veci pre život v starobe veľmi dôležité. Okrem toho, by mal mať každý svojho koníčka, ktorému sa rád venuje.
Dvadsať rokov ste už na dôchodku. Ako vypĺňate svoj voľný čas?
- Neustále sa vzdelávam. Medicína robí obrovské pokroky. Ak pravidelne neštudujete, tak sa v nej strácate. Rád si listujem mnohé odborné noviny a časopisy. Okrem toho si prečítam aj dobrú knihu. A keď prídu moji vnuci, tak sa rozprávame. Staroba je vtedy pekná, keď vás má niekto rád. Som starý aj prastarý otec, tak sa vždy vytešuje z návštevy mojej rodiny.
Prečo ste sa rozhodli stať sa lekárom?
- Vždy som mal rád starých ľudí, deti a psy, preto som sa rozhodol pre medicínu. K deťom som sa dostal náhodou. Keď som nastúpil do žilinskej nemocnice, pridelili ma na detské oddelenie.
Študovať medicínu počas vojnového obdobia muselo byť ťažké. Ako ste to zvládli?
- Pravdupovediac, nemali sme to ľahké. Boli sme vojnová generácia, aj štúdium bolo náročné. Študoval som počas druhej svetovej vojny v Bratislave, vo Viedni aj v Prahe. Spromoval som v roku 1947 a hneď v ten rok som nastúpil aj do žilinskej nemocnice. Keď sme začali študovať v Bratislave, boli sme ako bezdomovci. Nemali sme kde bývať, nocovali sme sa na stanici. Nikto sa o nás nestaral. Boli sme však mladí a nesmrteľní. Svet bol pre nás gombička. Ak by sme však neurobili skúšky, museli sme narukovať.
Po štúdiu medicíny ste ihneď nastúpili do práce. Aké bolo vaše začiatky?
- Začiatky boli veľmi ťažké. Veľakrát som rozmýšľal, ako to zvládnem. Už po dvoch mesiacoch som zažil udalosť, po ktorej som sa chcel dať presunúť na iné oddelenie. Bolo to v nedeľu, keď som mal službu. Robil som akurát vizitu. V oddelení väčších detí ležal sedemročný chlapec. Volal sa Jožko Slamka. Po 65 rokoch si stále pamätám jeho meno. Bol celý žltý, aj vlasy mal žlté. Trpel ťažkou akútnou leukémiou, už v konečnom štádiu. Povedal mi: „Ujo doktor, sadni si ku mne na posteľ.“ Tak som si sadol a Jožko pokračoval. „Pán doktor, zajtra idem domov.“ A ja som sa ho spýtal: „Jožko, čím chceš byť? „Chcem byť šoférom na hasičskom aute. A keď pôjdem a uvidím ťa, zastavím, sadneš si vedľa mňa a ja budem šoférovať,“ odpovedal mi. Na druhý deň som opäť išiel na vizitu a posteľ bola prázdna. Zomrel. To ma zobralo. Neveril som, že to zvládnem.
Ako ste sa vyrovnávali so smrťou dieťaťa?
- Smrť dieťaťa je smrť v pravom slova zmysle. Je to život vytrhnutý od koreňa. Smrť starých ľudí je prirodzená vec. So smrťou malých detí som sa vyrovnával ťažko, ale postupne som si osvojil profesionálnosť a vedel som sa odosobniť. Aj keď som si na smrť postupne zvykol, emócie boli vždy veľmi hlboké.
Získali ste zlatú medailu za rozvoj detského lekárstva. O čo ste sa počas vašej dlhoročnej praxe zaslúžili?
- Keď sme nastúpili, dojčenská úmrtnosť bola veľmi vysoká. Z 1 000 novorodencov z regiónu zomrelo ročne dvesto detí do jedného roku. A keď sme odchádzali, dojčenská úmrtnosť v žilinskom okrese sa znížila na 10 až 12 detí ročne. Mohli za to pokroky v medicíne, výborne zorganizovaná terénna práca a skvelý profesionálny tím. Viedli sme poradne na dedinách a snažili sme sa pozdvihnúť zdravotnú aj hygienickú úroveň ich obyvateľov. Sestričky vyrážali do celého regiónu. Prichádzali do rodín s malými deťmi a pomáhali matkám správne sa starať o novorodeniatka. Práve vďaka ich obetavej práci sa znížila úmrtnosť detí v našom regióne. Ja hovorím, že deti sú z raja a do raja sa vracajú aj so sestričkami a s doktormi z nášho oddelenia. Veľká vďaka za rozvoj detského žilinského oddelenia patrí aj primárovi Pavlovi Radosovi. Bol to vzdelaný a zodpovedný lekár, ktorý sa zaslúžil o výstavbu a rozvoj detského oddelenia so 105 lôžkami, ktorý bol najmodernejší na Slovensku. Zakladateľom novorodeneckého a nedoneseneckého oddelenia bol primár Jozef Grossmann, ktorý bol uznávaný aj v zahraničí.
Akým ste boli lekárom, čo vás na deťoch najviac fascinovalo?
- Mal som rád deti a hlavne som bol veľmi zodpovedný. Vždy som sa snažil, aby všetky diagnózy boli správne. Bola to obrovská záťaž na psychiku. Mali sme veľa pacientov a málo času. Na deťoch som mal najradšej ich úprimnosť a spravodlivosť. Moji pacienti boli veľmi rafinovaní. Veľakrát mi na rovinu povedali, že ma nemajú radi, lebo ich len pichám a klopkám po chrbte a kolene. Niektorí sa mi dokonca vyhrážali, že vypustia na mňa svojho vlčiaka. Ale na konci vyšetrenia sme vždy boli kamaráti.
