ŠTIAVNIK. Ubehlo možno osem rokov, odkedy si Terézia Ciesaríková našla novu záľubu. „Pri dome sme si spravili altánok a ja som doň chcela niečo drevené. Proste mi napadlo, že by tam niečo také pasovalo," spomína na začiatky, kedy prišla na chuť rezbárstvu. Zašla za svojim susedom, o ktorom vedela, že vyrezáva do dreva a požiadala ho, aby jej ukázal ako na to. „Vtedy ma to chytilo."
Doma sa na ňu pozerali s podozrivým výrazom, či to s vyrezávaním myslí naozaj. A Terézia Ciesaríková to veru vážne myslela.
Sakrálne ikony, ľudové tradície
Keďže najlepšie sa vyrezáva z lipového dreva, Terézia sa mu nevyhýba. „Je to mäkké drevo a preto sa doňho veľmi dobre vyrieza," hovorí. Sama pozná rozdiel v dreve, vyskúšala už rôzne druhy. „Skúšala som vyrezávať aj do brezového dreva, do dreva zo slivky a nakoniec aj do tíkového dreva z Afriky. Tíkové drevo je veľmi tmavé a musím povedať, že sa doň vyrezávalo najlepšie. Je veľmi mäkké a navyše má zvláštnu vôňu." Z kusa tohto afrického dreva si vyrezala Pannu Máriu.
Celkovo jej postavy i postavičky znázorňujú ikony známe z kresťanskej kultúry. Okrem Ježiša alebo Panny Márie, tiež vyrezáva svätcov a patrónov.
Nevyhýba sa však ani ľudovej kultúre. Doma jej obývačku zdobí napríklad štvorica muzikantov. Prirástli jej k srdcu tak veľmi, že sa do dnešného dňa ani jedného z nich nevzdala a nikomu ich nedarovala. Muzikanti však absolvovali aj niekoľko výstav.
„Harmonikára som robila mesiac," odpovedá na našu otázku, koľko jej trvá vyrezať taká metrová socha. „Pravdaže, nerobila som ju nonstop. To sa ani nedá. Ale kebyže nerobím popri nej nič iné, dala by sa vyrezať aj za týždeň."
Svoj pracovný kútik má Terézia v kotolni. „Ale v lete vyrezávam aj vonku."
Pevné nervy a silné ruky
Ako začiatočníčka začínala s vyrezávaním ikon. Neskôr sa pustila do väčších kúskov a skúsila to so sochami. „Zo začiatku som mala v rukách plno triesok, aj som sa porezala," prezrádza. Dnes je už zručnejšia a aj vyrezávanie sôch jej ide rýchlejšie a lepšie. „Pamätám si, ako som sa natrápila s vyrezávaním jedného mládenca. Bola to asi metrová socha a nemohla som ju dokončiť." Nakoniec sa jej to pravdaže podarilo a teraz zdobí predsieň jej domu.
Vo svojich úplných začiatkoch dokonca jednu sochu spálila. „Nemohla som ju nijako dorobiť, tak som ju od zlosti hodila do kotla. Našťastie sa mi to stalo iba raz. Teraz mi to už ide dobre," priznáva sa nám.
Terézia Ciesaríková sa so svojimi dielami pýši aj na rôznych výstavách a to nielen na Slovensku, ale i v Čechách a v Poľsku. Jej sochy sa ľuďom páčia.
Betlehem v Štiavniku
Pred pár rokmi sa pridala ako jediná žena k rezbárom zo štiavnickej doliny a spoločne vytvorili betlehem v štiavnickom kostole. „Každý z nás vyrezal jednu sochu. Ja som vyrezala ženu v kroji," hovorí Terézia. Do dnešného dňa tento drevený betlehem zdobí dedinu.
Betlehem, aj keď menší, však zdobí aj dom Ciesaríkovcov počas vianočných sviatkov. „Spravila som betlehem veľký asi meter a pol na meter s vysokými postavičkami zhruba 25 centimetrovej výšky a získala zaň ocenenie."
Čo bude ďalej?
Vyrezávanie ju baví, aj keď v súčasnosti biť dlátom do dreva nemôže, kvôli oslabenej ruke. „Vonku ma už čaká môj ďalší kus. Mám rozrobenú ženu. Ešte neviem o akú ženu presne pôjde. Ona sa mi ukáže sama, keď ju trochu opracujem." Terézii sa totiž až pri práci s drevom vytvorí predstava, čo chce spraviť. A keď začne, len ťažko ju zastaviť.
„Keď sa človek do toho dostane tak nedokáže skončiť, koľkokrát bolo aj dvanásť hodín alebo jedna a ja som ešte vyrezávala," prezrádza a pokračuje: „Hlavne, keď som chcela dokončiť dielo, vtedy ma odtiaľ nedostali."
A hoci je žena, a práca s drevom nie je vždy ľahká, má pomocníkov. Manžel jej pomáha nosiť drevo a občas jej pomôže aj syn.
V každom prípade každému, kto by sa chcel na rezbárstvo dať radí, aby mal pevné nervy a kopu sily.
