Je začiatok minulého storočia - nízky chlapík sa štverá na vrchol Mont Blancu a teperí so sebou úctyhodný aparát na sklené platne - aj o tom je história slovenskej fotografie... Tie Štefánikove, Martinčekove, Hoffmanove predstavujú mimoriadnu hodnotu, ktorou slovenskí fotografi prispeli k rozvoju tohto nevšedného umenia...
Verejnosť doma i v zahraničí ich dielo pozná najmä vďaka snaženiu Mariána Pauera. V rámci projektu Farby môjho života ho v Nadácii POLIS predstavil Andrej Bán.
Marián Pauer sa roky zaoberá fotografiou ako autor obrazových publikácií, multimediálnych projektov, historik, teoretik, kurátor výstav a člen domácich i zahraničných odborných porôt. Vraví, že mal v živote obrovské šťastie na veľkých ľudí. Vážiť si starých ľudí a čítať vo vráskach, ktoré majú na tvári ho naučil priateľ, fotograf Martin Martinček. „Hovoril som mu rytier ducha. V roku 1948 musel ako právnik odísť dvesto kilometrov od Bratislavy. Keďže bol z Liptova, vrátil sa tam. Vzali mu doklady, nesmel cestovať, a tak celý život putoval po Liptove, kde vytvoril svoj veľký obrazový svet a preslávil ním Slovensko." Priateľstvo ho spájalo i s Dežom Hoffmanom, známym fotografom Beatles. Nesmierne rád Marián Pauer navštevoval profesora Karola Plicku v Prahe. „Bol to majster devätoro remesiel - filmový režisér, muzikant, fotograf, kameraman, zberateľ rozprávok... Vždy, keď som prišiel za ním, priniesol som sedmičku červeného. Keď sme ju vypili, zobral husličky, zahral mi a začal vyťahovať škatule od topánok. V jednej mal fotografie, v jednej knihu, v jednej rozprávky... Bývali pod klavírom a vyberal ich ako z klenotnice."
M. Pauer súhlasí s americkým fotografom Edwardom Steichenom, že fotografia má predstaviť človeka inému človeku, aby lepšie pochopil samého seba. „A to je ťažká vec. Títo páni to zvládali úplne neuveriteľne a myslím si, že by s tým nemali problém ani dnes."
Mnohí dnešní fotografi si namýšľajú, akí sú moderní, a pritom si nedajú ani tú námahu, aby si pozreli dejiny slovenskej fotografie, nehovoriac svetovej. „Zistili by, že všetko tu už bolo. A čo je smutné, možno lepšie... Na Slovensku chýba fotografická teória a kritika." Marián Pauer pôsobí aj ako pedagóg. „Štefánik už v roku 1910 hovoril, že máme byť pre Európu prínosom a nie len chudobní príbuzní." Mladým sa venuje, aby obstáli v konkurencii nielen doma, ale aj v zahraničí. Hodnotenie fotografie je podľa Mariána Pauera o tolerancii: „Môžete mať na ňu názor, ale nemusí byť jediný správny. Keď je dobrá, nenechá nikoho ľahostajného. Pristavíte sa pri nej a začnete ju rozoberať..."
