VARÍN. Na rozdiel od tradičných fotografií v domácnosti či na záhrade sa Martin Hodoň rozhodol fotiť v cudzom exteriéri - vo voľnej prírode. Tam dlhé hodiny čaká na správny okamih, aby zachytil medveďa, srnu, líšku, ďatľa či rybárika.
Martin už od malička chodil do prírody a na poľovačky. Na strednej škole si kúpil svoj prvý fotoaparát a našiel si novú záľubu. „Bol to obyčajný digitálny fotoaparát, s ktorým sa mi raz podarilo odfotiť srnu. Tak ma to potešilo, že som postupne zabudol na poľovníctvo a začal sa venovať foteniu," prezrádza mladý 23-ročný Varínčan. Na rozdiel od poľovníctva, kde vám stačí divú zver vidieť na 150 metrov, aby ste ju mohli trafiť, pri fotení musíte byť od zvieraťa maximálne na 20 - 40 metrov. To znamená jednak väčší adrenalín, jednak dobré maskovanie a tiež nehlučné pohybovanie sa.
Lepší fotoaparát
Keď Martin dokončil školu a začal pracovať, zarobené peniaze investoval do nového fotoaparátu. „Kúpil som si prvú zrkadlovku a sám sa na nej učil fotiť. Potom po asi troch rokoch som vstúpil aj do klubu slovenských fotografov prírody, kde som sa zoznámil s ďalšími fotografmi na celom Slovensku." Doteraz si vymieňajú informácie o tom, na ktorých miestach sa dajú nafotiť tie - ktoré zvieratá.
Vybrať sa fotiť do lesa, nie je len tak. „Závisí od toho, čo idem fotiť. Na istotu sa nikdy nejde. Sú miesta, kde chodia medvede, ale keď tam prídem, nemusia tam akurát byť, ani prísť. A ak idem fotiť medvede, musím vstať už o štvrtej, pretože ráno, kým vyjde slnko sú najakčnejšie," prezrádza Martin. Navyše človek musí byť na cestu za fotkami vyzbrojený fotoaparátom, statívom, objektívmi, maskovacími sieťami a vôbec maskovacím oblečením.
Vtáky i medvede
„Najľahšie sa fotia vtáky. Cez zimu, keď máte potravu, naučíte ich chodiť na dané miesto a fotíte. Keď som takto fotil myšiaky, čakal som aj desať hodín, kým sa nenaučili chodiť. Býval som tam od rána od šiestej do štvrtej poobede a v zime, mraze." A ako ďaleko bol od týchto dravých vtákov? „Tak ako som chcel. Spravil som si kryt a kde som si dal mäso, tam chodili." Kryt si vytvoril sám. Vykopal jamu, z dosiek ručne postavil kryt, zakryl ho maskovacími sieťami. A v ňom čakal.
Vtákov fotí veľa a rád. Rozozná každý druh, ktorý sa vyskytuje v najbližšom okolí. A za najlepšie považuje fotky, na ktorých sa niečo deje. „Na fotke musí byť nejaká akcia, dynamika, predsa len, keď vták sedí na konáriku, je to len portrét, ale keď zachytíte vtáka s potravou v ústach alebo bitku pri krmítku, hneď to vyzerá inak."
Keďže Martin obľubuje adrenalín, z času na čas fotí aj medvede a diviaky. „Najbližšie od medveďa som bol na 2,5 metra a zo začiatku o mne nevedel. Schoval som sa za borievku, a to boli moje prvé fotky, potom ma zbadal, sadol si na zadok a kukal na mňa. Potom zafúkal vietor a utiekol preč," spomína na svoje strety s medveďmi. „Raz po mne vyštartovala medvedica." Našťastie mu neublížila.
Jeho nesplneným snom je odfotiť rysa. „Nemám naňho šťastie. Je to veľmi plaché zviera." Aby človek mohol fotiť divé zvery ako Martin, potrebuje v prvom rade kvalitný fotoaparát. A tiež poznať miesta, kde sú zvieratá „A potom ide hlavne o trpezlivosť. Človek musí čakať, koľkokrát 2-3 týždne, už to vzdáva, a potom príde jeden deň a nafotí veľa."
