Folklórna hudobná skupina Bratov Muchovcov z Terchovej je známa na celom svete. Najstarší brat a líder Fero Mucha sa okrem hudby venuje aj maľovaniu a fotografii. Celý život žije tak, aby bol každý deň šťastný. S receptom ako na to sa podelil s čitateľmi.
Ako ste sa dostali ku folklóru?
Už od detstva som obdivoval tých ľudí, ktorí vedeli hrať a spievať. Páčilo sa mi to predvádzanie muzikantov a pravdepodobne som na to mal aj schopnosti. Všímal som si týchto ľudí, pozoroval som ich a učil sa od nich. Tieto veci som do seba absorboval a postupom času som sa zdokonaľoval.
Bratia Muchovci precestovali mnoho svetových krajín. FOTO: ARCHÍV FERA MUCHU
Bratia Muchovci sú hudobné teleso známe po celom svete. Aký je váš recept na úspech?
Dôležité je, aby kolektív dlhodobo fungoval a nejakým spôsobom sa vyprofiloval. My sme to mali v rodine. Všetci súrodenci mali radi ľudovú hudbu. Začali sme spievať, hrať a v roku 1982 sme sa dohodli, že si založíme ľudovú hudbu. Ja som dovtedy účinkoval v rôznych iných kolektívoch. Od roku 1975 do založenia Bratov Muchovcov som účinkoval v ľudovej hudbe folklórneho súboru Rozsutec. Aj bratia účinkovali v rôznych iných ľudových hudbách, a tak sme sa rozhodli, že budeme hrať spolu. Ja, ako najstarší brat, som sa chytil manažovania. Za socializmu bolo potrebné, aby sme hrávali spolu. Pretože, ak má kolektív problémy schádzať sa, tak výsledok sa nedostaví. Ustriehol som, aby sme mohli byť v práci a aj chodiť po vystúpeniach a hrávať. Po revolúcií som si kúpil počítač a začal robiť účtovníctvo. Bolo dôležité riadiť pohyb peňazí, lebo je to tiež aj o peniazoch. A keď toto išlo, tak sme mali aj pekné výsledky a ľuďom sa to páčilo. To bolo zárukou toho, že kapela sa stala ešte známejšia. A vydržala až 29 rokov. Minulý rok som odišiel na dôchodok, nemal som manažovanie komu odovzdať. Treba to robiť profesionálne, všetko riadiť. Tak sme sa dohodli, že kolektív prestane hrať. Ale každý z nás hrá s niekým iným. Ja hrám na viaceré nástroje, som sólista, spevák, mám dosť možností účinkovať aj sám.
S muzikou ste iste precestovali veľa krajín. Ako spomínate na éru Bratov Muchovcov? Kde sa vám najviac páčilo?
Kolektív za 29 rokov natočil päť samostatných titulov plus ďalšie, kde sme sa pri niečom pribalili. Samozrejme, veľa sme toho precestovali, zažili, takže život bol krásny, veselý. Na vlastnej koži sme spoznali ako žijú ľudia v Austrálií, Argentíne, na Taiwane, v Kazachstane, v Iraku či Jemene. Veľa sme cestovali aj po Európe. Zaujímal nás tamojší život, svet, porovnávali sme ako sa žije na Slovensku a vo svete. Zistili sme, že Amerika je vlastne tu. Človek keď niekde žije, nemal by od rodiska utekať. Lebo určité veci má zadarmo, materinskú reč, dobrých priateľov, rodinu, rodný kraj, miesta, kde sa prvýkrát nadýchol. Toto sú pre mňa hodnoty. Preto je mi rodný kraj je najkrajší a najdrahší.
Hudba je ich vášňou aj keď kapela už nehrá spolu. FOTO: ARCHÍV FERA MUCHU
Nerozmýšľali ste, že odídete z rodiska a usadíte sa inde?
Odísť z Terchovej ma ani nenapadlo. Je to asi puto s tradíciami predkov a potom aj to, že maľujem obrazy. Túto krajinu poznám, mám ju odpozorovanú a musím ju aj denno denne vidieť. Samozrejme, až teraz, keď som na dôchodku. Keď som bol mladší, tak som mal aj iné starosti, do prírody som chodil menej. Ani si neviem predstaviť, že by som žil inde. V tomto kraji som našiel svoje miesto, tu som si postavil dom a tak si tu žijem a užívam si.
Čomu sa teraz na dôchodku venujete?
Teraz som si dal taký cieľ, že budem mapovať hmyz Malej Fatry, moja špecialita sú hlavne muchy. Slovenská entomologická spoločnosť ma prijala za člena. Vešiam fotky na ich stránku a z toho radujem. Toto leto som sa po Jánošíkových dňoch venoval makrofotografii, aby som hmyz mohol dokumentovať, identifikovať. Zaberá to veľmi veľa času, musím hľadať v knihách, takže sa aj učím. Dôležité je, že sa hýbem, denne urobím pešo niekoľko kilometrov. Cítim to aj na nohách, že ešte vládzem, takže z toho mám radosť, že som to takto vymyslel.
Okrem hudby sa venujete aj maľovaniu, čo vás k tomu priviedlo?
Maľovanie ma držalo od detstva, doma sme všetci čmárali. Mama hovorievala, čo z toho čmárania máme, veď z toho nič nie je. Ja som na základnej škole patril medzi tých, čo vedia lepšie kresliť, začal som chodiť do ľudovej školy umenia. Dlho som to nevydržal, lebo sme boli mladí a robili hlúposti, a tak som sa vyučil za maliara. Ale natierača. V rodine, v ktorej som vyrastal, som bol najstarší z deviatich súrodencov. Rodičia očakávali, kedy budem mať prvé peniaze.
Nejaké umenie študovať, to vtedy v Terchovej nikomu ani na rozum neprišlo. Bola doba, že to bolo skôr na posmech. Zdeno Horecký bol mojím prvým učiteľom, u neho v ateliéri som sa učil. Takto som sa dostal k maľovaniu a už ma to nepustilo. Musel som chodiť do práce, pretože dôležité bolo mať peniaze, lebo v rodine nebolo možné, aby ma niekto podporil. Takže som vždy rozmýšľal tak, aby som mal dosť peňazí, celý život som ich mal. Vedel som si zarobiť, ísť tam, kde peniaze sú, vedel som prácu zvládnuť, zorganizovať aj urobiť. A popri tom som sa vedel aj zabávať, zábava musela byť. Bez hrania som nemohol žiť.
Robili ste nebezpečnú prácu, na svoj vek však nevyzeráte...
Zdravie mi slúži, celý život som bol zdravý. Ja som nikdy zo seba nerobil frajera, že toto netreba, keď boli potrebné ochranné pomôcky, ja som si ich vždy dal. Lebo zdravie máme len jedno. Robil som veľmi nebezpečnú prácu, ale jednoducho som potreboval zabezpečiť rodinu.
Čo maľujete, aké témy vás najviac oslovili?
Z krajinomaľby maľujem Terchovú, jej symboly, Rozsutce, Mnícha, Tiesňavy. Letné, jarné, jesenné farebnosti. Druhú tému, ktorú som sa rozhodol, že budem maľovať, sú portréty. K tejto myšlienke ma priviedlo to, že sa potrebujem zbaviť ľudskej lenivosti, nejako s ňou bojovať, tak som hľadal motív, myšlienku. Začalo sa to tým, že som namaľoval starých terchovských muzikantov. A to ma chytilo a išiel som za tým cieľom. V roku 1985 som tomu úplne podľahol. Som už závislý, maľovanie potrebujem k životu. Treba sa radovať, každý obraz, ktorý namaľujem sa mi páči tak týždeň. Maľovanie je vlastne radosť z toho, že niečo mi vyjde, niečo mi nevyjde. Tento stav je pre mňa dôležitý. Postupne som začal maľovať hudobníkov, umelcov, politikov, osobnosti, a tak dokumentujem dobu, v ktorej žijem. Chcem zanechať po sebe stopu, človek sa dožije staroby a môže hodnotiť život, povie si, že nie je zbytočný. Budú o mne vedieť, že som tu bol. To je podľa mňa zmysel života. Preto žijem, že mám stále prácu, nemám čas na hlúposti a nezhody, musím stále niečo vedieť, stále sa niečo učiť. Mať priateľov dobrých, rozumných, múdrych. Múdrejších od seba. A to mám.
Okrem hudby baví Fera Muchu aj maľovanie a fotografovanie. FOTO: ARCHÍV FERA MUCHU
Ako ste sa dostali k fotografii?
Fotografovanie bolo od detstva mojim veľkým potešením. Prvý fotoaparát som mal bakelitový Pionier, stál deväťdesiat korún, odvtedy som vystriedal niekoľko fotoaparátov. Teraz mám profesionálne, špičkové vybavenie. Fotografovanie sa odzrkadľuje aj v mojej maľbe. To čo maľujem je taký hyper realizmus. Skúšal som abstraktnejšiu maľbu, akčnú, ale nič mi to nehovorí. Mne je jedno či moja maľba je gýč, alebo umenie, ja to chcem robiť a hotovo. Je to vo mne. Chcem to tak, mám nejaké percento populácie, ktorým sa to páči a mne to stačí. Ja mám zo slova umenie strach. Čo to umenie je? Ja som sa za ním nachodil po svetových galériách a nikdy som na túto otázku nenašiel odpoveď. To musí každý nájsť sám v sebe. Je to život, hra s farbami, radosť z toho, že to človek robí.
Čo si najviac ceníte na priateľoch?
Zodpovednosť, pravdovravnosť, dobrý charakter, to je veľmi dôležité. Takých ľudí poznám, s takými sa aj kamarátim. Už v detstve som zistil, že kamarátov treba mať múdrych a hovorím, že pri múdrom kamarátovi zmúdrieš sám, pri hlupákovi zhlúpneš.
Máte v živote nejaký vytýčený cieľ?
V prvom rade, aby som každý deň prežil ako nedeľu. Keď vstanem, mám zavedený určitý poriadok a snažím sa, aby mi vyšiel. Aby som sa zo života radoval, aby som urobil niečo pozitívne. Kus dobrej roboty. Tá téma je známa, je hlboko vo mne a dennodenne si zabezpečujem nedeľu svojím chovaním, svojím myslením, dobrými vzťahmi. Ale aj tým, že viem riešiť problémy a postaviť sa im postaviť. Keď niečo kypí, treba byť zdržanlivý, rozumný. To sa tiež človek musí učiť celý život. Uvažujem tak, aby som sa zajtra mal dobre a zajtra budem uvažovať tak, aby som sa pozajtra mal dobre.
Čo by ste odkázali mladým muzikantom, čo je dôležité, čoho by sa mali držať?
Dôležité je mať pevnú vôľu a žiť pre to. Človek, keď sa narodí a žije, chce mať rodinu a keď si ju nadobudne, mal by sa vedieť o ňu postarať. Tak je to aj s hraním. Byť nekonečne nespokojný, stále niečo zdokonaľovať. Ale neodísť z tradícií, ktoré tu boli. Tí, ktorí sa na to dajú, by sa mali držať určitej kostry, tradície a v tom nájsť aj seba. A keď je dobrý, tak aj niečo prihodí a zase to odovzdáva ďalším. Pri šírení treba byť spoľahlivý, zodpovedný, presný.
O čom je podľa vás folklór?
Folklór je niečo, čo patrí k regiónu, kde človek žije. Je to vždy niečo iné. To čo tu bolo, niekto to prevezme a odovzdáva ďalším generáciám. Mal by niesť prvky charakteru, rozumu, múdrosti, kumštu. Samozrejme, že pri takých zábavách je aj alkohol a tomu treba rozumieť. Človek prirodzene urobí niekedy aj chyby, ale z toho sa treba poučiť a ísť ďalej.
Akú hudbu počúvate?
Mňa zaujíma všetko. Ja som hrával aj na gitaru. Mám rád všetko, som zvedavý. Nové nástroje, nové zvuky, počúval som hrávať aj dídžejov, v televízií sledujem hudobné stanice. Môžem sa vzdelávať, doplňovať. Mám tu nahrávacie štúdio, skladám hudbu aj na počítači.
Čo vás v poslednej dobe najviac potešilo?
V Terchovej je stále veľa kultúrnych podujatí, zoberiem si fotoaparát, dokumentujem, vešiam to na internet. Teším sa z každého dňa, každý deň si niečo pripravím. Musí to byť nejaká práca, z ktorej mám radosť. Muzika a maľovanie je na dennom poriadku.
Máte nejaký odkaz pre čitateľov?
Aby našli cestu k životu, ako som ju našiel aj ja. To znamená, že keď niečo robím, tak aby som to mal rád. Nájsť si prácu, ktorú má človek rád. Pri nej vydrží a je zdravší. Všetkým prajem, aby si našli zmysel života, a aby v novinách čítali len samé dobré veci. Nech sa našej krajine darí, nech sa rozvíja a vyplatí sa žiť.
