ŽILINA. esiť na klinec.
Na posledných majstrovstvách sveta v Španielsku ste s Vladimírom Valom získali v klasickom zjazde v C2 striebro, 3xC2 bronz a v šprinte hliadok striebro. Na vytúžené dvadsiate zlato z vrcholných podujatí ste nedosiahli. Napriek tomu spokojnosť?
Sme spokojní, ale teraz sa situácia vyvíja proti nám. Naša ďalšia kariéra je ohrozená tým, že nám Dukla nepredĺžila zmluvu. Takže to vyzerá tak, že budeme musieť skončiť.
Výjazdy na preteky sú náročné na financie. Pokrýva ich klub, alebo akým spôsobom zháňate peniaze?
Hradíme to s pomocou našich kamarátov a sponzorov. Dukla Banská Bystrica nám dávala plat, ktorý je pre nás dôležitý. Tento rok nám kúpili aj loď, preto sme si mysleli, že s nami naďalej rátajú, keďže sme ciele splnili. Reprezentácia nám hradí majstrovstvá sveta a preteky Svetového pohára. Tento rok však tieto možnosti boli oklieštené, preto sme sa nemohli zúčastňovať SP, lebo sme chceli ušetriť nejaké financie na ďalšiu prípravu na budúce majstrovstvá Európy a sveta. Uvidíme, ako ďalej, všetko závisí od toho, či zoženieme peniaze na naše platy, alebo nie. Nie sme najmladší, musíme živiť rodiny, takže od toho sa to všetko odvíja.
Dá sa uživiť vodným zjazdom?
Dalo sa to. Sme už natoľko ostrieľaní a máme kontakty, že si dokážeme pokryť prípravu. Ale hlavný je plat.
Ako ste sa dostali k tomuto športu?
Na druhom stupni základnej školy som prešiel z Považského Chlmca do Budatína. Robili tam nábor, kde som sa prihlásil. Môj prvý tréning bolo umytie auta. Odvtedy som pri tom zostal. Od roku 1975 som pri vode a stále ma to baví.
Čo vás na vodnom zjazde baví a láka?
Hneď od začiatku sme boli veľmi dobrá partia. Stretávali sme sa a odvtedy ma to stále drží. Neskôr prišla základná vojenská služba, kde som stretol ďalších výborných ľudí. Prišli prvé úspechy a postupne to išlo.
Aké boli vaše začiatky na vode?
Spočiatku sme „eskimáky" neovládali, boli tam skôr plavecké vložky (smiech). Každý vodák si musí odplávať svoje kilometre, to je nepísaný zákon. Aj my sme si svoje odplávali.
Na akej vode ste začínali?
Vyrastal som v Kysuckom Novom Meste, mal som to blízko ku Kysuci, Váhu, Rajčianke. Chodilo sa aj na Varínku, vôd je v Žiline dosť.
Dá sa povedať, že Žilina je mekkou vodáckeho športu?
Odtiaľto je Peter Mráz, tréner reprezentačného družstva žien, vyrastal tu Martikán. Žilina patrí medzi bašty, len by to chcelo podchytiť, mať svoj oddiel a hlavne vybudovať adekvátnu lodenicu, ktorá tu chýba. Žilina prišla už o tri lodenice a nepostavilo sa nič. Teraz je situácia veľmi biedna. Žilinský klub vodákov má bunky na Ľavobrežnej, nie je tam elektrina, voda, nič. My laborujeme každý doma, čo sa týka Dukly a Sokola. Chýba tu stánok, v ktorom by sme mohli vychovávať našich nástupcov.
Je záujem medzi mládežou o tento šport?
Vyzerá to, že záujem je. Martikán, Hochschornerovci, my, Šoškovci a ďalší medailisti sú vzorom pre deti. Všetci nemôžu hrať futbal či hokej. Nie je to škaredý šport, je v prírode, aj keď teraz sa vodný slalom vracia do miest a do kanálov, ale má niečo do seba.
Vodáci robia Slovensku dobré meno vo svete. Je tu dobré zázemie?
Čo sa týka financovania, je to veľmi zlé. Dávajú sa tu peniaze pár športovcom, ktorí nevedia čo s nimi. Spodok je taký, že všetci laborujú, nemajú financie, nie sú peniaze na materiál, údržbu, na nič. Top tím je zabezpečený, ale nie ten zbytok. Minule pán Kukumberg (predseda konfederácie športových zväzov, šéf dozornej rady SOV a predseda Slovenského združenia telesnej kultúry, pozn. red.) povedal, že sa to dá prirovnať k newyorským Dvojičkám. Hore sa rozdávajú medaily a hore sa to rozpadá. A jedného pekného dňa to spadne. Tento názor mám aj ja.
Aké máte náklady?
Každý rok potrebujeme novú loď, ktorá stojí asi 3-tisíc eur. Starú predáme a na novú si doložíme. Je to taký kolobeh. Jednu používame na tréning a jednu na preteky. Pádla stoja okolo 300 - 400 eur. Potrebujeme aj oblečenie, špricky, topánky do vody. Je to náročné, treba aj na výjazdy, v zime chodíme do Chorvátska. Ako dvojica s miliónom, vrátane platu, vyjdeme.
Lode vám vyrábajú na mieru?
Máme už svojich výrobcov, ktorí už vedia, kde treba pridať, ubrať. Je to limitované váhou, aby sme sa do nej zmestili. Vyberáme si aj farbu lode.
Hrávali ste aj hokej. Neľutujete, že ste pri ňom nezostali?
Hrávam ho stále. Je to ťažko povedať. Vývoj bol taký, aký bol a voda ma baví. Ale budem sa musieť asi živiť niečim iným, lebo trénerske miesta sú obsadené.
Do akého veku by ste mohli aktívne pretekať?
Mali sme predstavu, že sme chceli jazdiť ešte dva roky do budúcich majstrovstiev sveta. Bola to pre nás výzva. Ide o to, ako sa človek pripraví a ako je na tom zdravotne. Prečo končiť, keby to išlo?
Čím to je, že porážate mladších kolegov?
Je to aj v profesionálnejšom prístupe. Je to pre nás živobytie. Musíme si všetko zabezpečiť, zohnať, pripraviť. Všetci nás už berú ako stálice, neviem, či si to vedia bez nás predstaviť. Ale asi áno (smiech).
Ktorá trať bola pre vás najťažšia?
Každá trať, na ktorej sa idú MS, je ťažká. Zažili sme aj povodňové vody, ale tam človek nemyslí na to, čo ho čaká, ale bojuje s časom. Zo začiatku je tam rešpekt, ale potom sa všetko hodí za hlavu.
Išlo vám niekedy počas pretekov o život?
Pred dvoma rokmi nás museli z vody vyťahovať záchranári. Na pretekoch je už zabezpečenie na takej úrovni, že sú tam záchranári, výbava je na dobrej úrovni. Stať sa môže všetko, ale myslím, že je to zabezpečené dobre.
Stále chalupárčite?
Presťahoval som sa, už v chalupe bývam.
Ako vnímate úspech žilinských futbalistov, ktorí postúpili do skupinovej fázy Ligy majstrov?
Je to pre Žilinu veľký úspech. Ťažko je však hrať proti mužstvám, ktoré sú nabité hviezdami a ich rozpočet je o niečom inom. Teraz treba, aby aspoň niečo uhrali.
Ako sa pozeráte na podporu vášho športu zo strany mesta?
Na to máme ťažké srdce. Na túto budovu (Sokol sídli v bývalom kine Úsvit) nedostaneme ani korunu, všetko si musíme zháňať. Ťažko povedať, neviem, kto v meste rozdeľuje peniaze na šport, aký kľúč tam je. Na menšie športy, ktoré robia pre Žilinu dobré meno, sa zabúda a nedostávajú od mesta nič.
