ŽILINA. Hovorí sa, že ženy do seba dokážu vstrebať veľa problémov vyplývajúcich z toho, že chcú byť dobrou manželkou, matkou, gazdinou a obstáť na pracovisku. To je však na jedného človeka priveľa. Neraz ich nakoniec úzkosť, strach a depresia prinúti vyhľadať lekársku pomoc.
Aj dvadsaťosemročná inžinierka Simona niečo také zažila. Jej diagnóza je prepracovanosť. „Nikdy som nebola karieristka, aj keď si to mnohí o mne mysleli," začína náš spoločný rozhovor. Bola v dobrej nálade, vysmiata, hoci pred pol rokom by ste to o nej povedať nemohli. Pred pol rokom totiž vyvrcholili jej problémy.
Bezproblémové začiatky
Simona vyrastala v rodine vysokoškolského učiteľa a účtovníčky. Zo školy domov nosila samé jednotky. To, že bola šikovná dokázala aj štúdiom na vysokej škole. „Neštudovala som na škole, kde učil môj otec. Nechcela som, aby si o mne spolužiaci mysleli, že ma tam dostal on, že som protekčné dieťa," hovorí Simona. Úspešne sa jej podarilo získať červený diplom a pravdaže vysnený titul. Práca na seba tiež nenechala dlho čakať. „Prešla som pohovorom vo veľkej firme s dobrým menom," prezrádza Simona. „Keď ma prijali, považovala som to za malý zázrak. Bola som šťastná."
V prvé dni sa chcela Simona ukázať v čo najlepšom svetle. „Chcela som si spraviť dobré meno, ako sa hovorí, no to som netušila, že si nastavujem pascu, do ktorej neskôr padnem." Simona tvrdo pracovala denne 10 až 14 hodín. „Chodievala som ráno na siedmu a z práce som odchádzala okolo ôsmej až deviatej večer," spomína. Vraj netuší, kde brala všetku tú energiu zvládať to. „Keď mi kolegyne hovorili, že nevládzu tak dlho robiť ako ja, vysmiala som ich."
Kariéra či rodina?
Vo firme sa veľmi dobre adaptovala a nadriadení ju mali radi. „Možno práve preto, že som urobila všetko, čo mi kázali a dobre." Aj ona sama si zvykla na kolotoč pracovných povinností. „Nemala som čas na rodinu, priateľov, na nikoho. Môj život sa točil v kruhu. Existovala pre mňa len práca."
Sama si kúpila byt, ktorý doteraz spláca. „Postupne som si ho zariaďovala, z každej výplaty som si kúpila doňho niečo nové, najskôr posteľ, potom sedačku," vraví Simona a dodáva: „Ale
v podstate som v ňom nikdy poriadne nežila, keďže som z neho odchádzala skoro ráno a vracala sa až neskoro večer."
Simona už bola vo veku kedy by mala začať riešiť aj svoj vlastný život. „Áno, rodičia, aj kamarátky mi hovorili, že je najvyšší čas nájsť si chlapa. A hoci som sa tej myšlienke veľmi nebránila, ani som pre to nič nerobila."
Nakoniec si jeden muž našiel ju. „Problém bol v tom, že keď som s ním chcela byť, nemohla som ostať dlhšie v robote." Čo by koniec koncov nevadilo ani tak jej, ako jej nadriadeným.
„Zistili, že som povolila a akoby v tom momente na mňa spustili lavínu prác." Simona si spomína ako trávievala večery s priateľom a potom dlho po nociach ešte pracovala. Na spánok jej neostával čas. V takomto tempe fungovala asi osem mesiacov. „Točila som sa v dovtedy pre mňa neznámom kruhu. Práca, priateľ, domácnosť a zase práca. Neustále moje myšlienky preskakovali z pracovných úloh na to, čo mám uvariť, čo ešte upratať, aké podklady pripraviť na ďalší deň do práce atď." Kolegyne dokonca nechápavo krútili hlavou, ako to všetko stíha. To sa však razom zmenilo.
Syndróm vyhorenia
„Začala som mať pocit, že na mňa všetko padá. Akoby mi niekto na plecia zavesil ťažké závažie a nútil ma ho vyniesť na kopec. Nevedela som kam skôr skočiť. Až to nakoniec dopadlo tak, že niektoré pracovné záležitosti ostali nevybavené, doma ma čakala kopa riadov, chladnička s jedlom, ktoré bolo po záruke, v horšom prípade plesnivé a páchnuce."
Do práce sa už Simona vôbec netešila. Začala byť unavená, ráno sa nevládala postaviť z postele. „Odrazu som nedokázala nohy prinútiť vstať. A keď sa mi to podarilo, začala som plakať. Nechcela som ísť na firmu, lebo som vedela, že nadriadený ma opäť zavalí prácou a bude po mne kričať, prečo nemám dokončenú tú, ktorú mi dal včera."
Bola v strese a vyčerpaná. „Mala som pocit, že viac nedokážem spraviť, že som neschopná." Do práce nielenže chodila s plačom a čoraz väčšou nechuťou, jej psychická bolesť a emočné vyčerpanie jej telo dávalo najavo aj častým zvracaním, bolesťami hlavy a únavou.
„Zrazu som prestala vládať. Najhoršie bolo, že som to nikomu nedokázala povedať. Ani priateľovi, ktorý ma krátko na to opustil, mysliac si, že práca mi je prednejšia ako on." Rozchod ju dostal do väčšieho stavu depresie, v akom bola dovtedy.
Rada odborníka
„Prepadali ma depresívne myšlienky. Rozmýšľala som, kam sa podela moja energia a chuť pracovať? Keď som robila chyby v materiáloch, ktoré po mne museli potom kolegyne prerábať, vedela som, že so mnou nie je čosi v poriadku," priznáva Simona a pokračuje tým, že sa obrátila na lekára a dala si urobiť rôzne testy. Nakoniec ju lekár poslal k psychológovi. „Nevidela som iné východisko z mojej situácie a vedela som, že ak sa nechcem načisto zblázniť, musím si nechať pomôcť."
Pomoc prišla a netrvalo dlho, Simona si utriedila myšlienky, podnikla vo svojom živote rázne kroky. Dala v práci výpoveď a našla uplatnenie v inom odbore. V súčasnosti pracuje na polovičný úväzok, víkendy má voľné a ostáva jej tak čas na seba, na priateľov i rodinu. „Hoci taktiež niekedy zažívam stresy, nedá sa to porovnať s tým, čo som prežívala predtým. To vražedné tempo, ktorým som si zničila zdravie, všetky tie uplakané dni
a noci, to už veru nechcem nikdy viac zažiť."
