ch kultúrnych ustanovizní svojho druhu na Slovensku.
Ako ste sa dostali k umeniu?
- Narodil som sa v Bytči. Vyrastal som pri zámku. Tam som sa od detstva motal pri svadobnom paláci, hral som sa na zámockom dvore. Práve vtedy prebiehala jedna z jeho rekonštrukcií. Robil ju maliar Ladislav Grnáč. Ja som mu asistoval. Prvé, čo som urobil, keď som zhodil školskú tašku bolo, že som bežal za ním. Spočiatku bol málovravný. Povedal mi tak jednu vetu za dve hodiny: Podaj mi farbu! Postupne, ako si ma obľúbil, mi však začal rozprávať o dejinách Bytče, o umení. To bola moja prvá skúsenosť, ktorá ovplyvnila, že som šiel študovať dejiny umenia na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Bol to môj sen, ktorý som si splnil a rovnako aj sen môjho otca, ktorý bol výtvarníkom a hudobníkom a mal blízko k estetike.
Kde ste potom pracovali?
- Život išiel ďalej a ja som sa dostal do Žiliny. Oženil som sa a založil rodinu. Spolu s manželkou Hankou sme dostali byt na Vlčincoch, kde sa nám narodili dcéra Evka a syn Miňo. Pracoval som v osvetovom stredisku, teda od roku 1977 som stále v oblasti kultúry. Nič iné som nikdy nerobil.
Ako sa stalo, že vás začalo lákať moderné umenie?
- V roku 1989 som odišiel na 3,5 roka do Talianska. Práve tam som dostal vysokú školu moderného umenia. Odvtedy som mu chcel stále viac rozumieť. Nespočetne množstvo krát som bol v Benátkach, aby som si konfrontoval svetové umenie. Pôsobil som vo Verone. V roku 1994 ma zavolala vtedajšia riaditeľka galérie v Žiline, či by som neprišiel pracovať ako kunsthistorik a kurátor pre súčasné umenie. Prijal som to s nadšením, pretože predtým bolo veľmi ťažké sa na podobnú pozíciu do galérie dostať.
Ste známy svojim vzťahom k dielu Vincenta Hložníka. Čím vás oslovil práve on?
- Každý kunsthistorik má svoje obľúbené témy. Tou mojou bol život a dielo Vincenta Hložníka. Aj preto, že pochádzal so Svederníka a odtiaľ pochádzal aj môj otec. Dokonca boli susedia, mali oproti sebe domy. Zhodou okolností teraz v otcovskom dome bývam ja a každé ráno, keď vstávam, pozerám sa na rodný dom Vincenta Hložníka. Keď som, ešte ako študent, s majstrom Hložníkom konzultoval niektoré otázky, začal som sa s jeho dielom postupne zoznamovať. Vyvrcholilo to tým, že nám zriaďovateľ, Žilinský samosprávny kraj, vyšiel v ústrety a vytvorili sme stálu expozíciu Vincenta Hložníka. Nadstavili sme poschodie nad galériou, architekt Dušan Voštenák pripravil využitie podkrovia tejto secesnej budovy.
Ako sa vám podarilo získať jeho obrazy?
- Nebolo to také jednoduché. Najskôr sme sa museli dohodnúť s rodinou. Keď majster v roku 1997 zomrel, už vtedy sme hovorili o tom, že by dielo malo byť sústredené na jednom mieste. V hre bola aj Bratislava. Nakoniec sa jeho manželka Viera rozhodla, že kompletná pozostalosť bude v Žiline. Je to dar, ktorý v súčasnosti zahŕňa 799 kusov. S rodinou máme dohodu, že budeme mať k dispozícii tisíc kusov.
Môžu ich milovníci umenia vidieť všetky naraz?
- Hložník bol všestranný výtvarník, zakladateľ grafickej školy, sochár, maliar, ilustrátor. Preto chceme každé tri roky stálu expozíciu obmieňať. Na budúci rok začneme pracovať na grafike, o tri roky budeme chcieť predstaviť jeho ilustrátorskú tvorbu. Nechcel som to všetko vystavovať naraz, pretože by sme jeho dielu nedali náležitú úctu, ako si zaslúži. On bol totiž veľmi pracovitý človek. Ilustroval, napríklad, až 330 kníh.
FOTO: JAROSLAV HULKA
Ako Hložník a prestavba galérie ovplyvnili vašu činnosť?
- Zvýšila sa nám návštevnosť a ja som veľmi spokojný. Každá galéria by mala mať jednu stálu expozíciu. Tá naša je veľmi navštevovaná. Pokiaľ ide o prestavbu, tak práve v tomto období čakám hodnotiacu komisiu. Dostali sme sa totiž do nominácie ceny za architektúru Cézar 2010 v kategórii rekonštrukcia a obnova budov. Koncom septembra budú známe výsledky. Je to zároveň odpoveď pre všetkých obyvateľov Žiliny, že táto nadstavba a modernizácia nebola len náš výstrelok. Bola cielená a má odozvu aj v odborných kruhoch.
Ste jediná galéria zameraná na súčasné umenie v okolí. Nebolo riziko sa uberať týmto smerom?
- Žilinský samosprávny kraj zriaďuje päť galérií. Dohodli sme sa medzi sebou, že každá by mala mať iné zameranie. Nemyslím si, že by sme v Žiline mali robiť výstavy starého umenia, keď to vynikajúco robia na Orave a majú pohromade zbierky. Náš depozit nič také nemá. Keď som prišiel do galérie, začali sme budovať zbierkový fond súčasného moderného umenia a najmä intermediálneho umenia. Máme jednu z najlepších zbierok intermediálneho umenia v Európe. Je to cesta, ktorá nás oslovuje a tomu podriaďujeme aj dramaturgiu. Máme dobré výsledky. Naše výstavy sú náročnejšie oproti tým, kde sú vystavené, napríklad, obrazy. Napríklad teraz máme výstavu, ktorá obsahuje deväť projektorov, galéria je zatemnená a cez texty navádza divákov na problém, ktorý rieši.
Je Žilina baštou súčasného umenia?
- V Žiline žije okolo 50 profesionálnych výtvarníkov, o ktorých vieme. Je to zásobáreň mladých ľudí. Situácia je taká, že ľudia do galérie chodia. Vedieme s nimi rozhovory, snažíme sa ich pripravovať na výstavu, pomáhať im. Je to dlhodobý projekt. Snažíme sa cielene vyhľadávať tipy, ktoré nám pasujú.
