umeleckej väzbe, ale aj o knihách sme sa s ňou porozprávali.
ŽILINA. Lida Mlichová je v Žiline dobre známou osobou. Jej knihársku dielňu, ktorá dýcha históriou, na Hornom vale pozná asi každý. V týchto dňoch otvorí na Radnici výstavu, na ktorej ukáže niekoľko zo svojich prác
i prác svojho otca, zakladateľa knihárskej dielne Jána Vrtílka, na ktorého dodnes s láskou spomína. My sme sa s ňou v tichu, vôni papiera, kože a tlačiarenskej farby stretli.
Už ako malá ste často sledovali otcovu prácu, ako vás to ovplyvnilo? Vždy ste chceli byť knihárkou?
- Som knihárka, pretože môj otec bol knihár a jeho činnosť rokmi prerástla do umeleckej knižnej väzby alebo výtvarného poňatia, a skutočne mal nádherné väzby. Presiahli rámec Československa a dokonca Európy. Tým, že som bola stále pri ňom v dielni, počas školy, po škole, tak sa to pomaličky na mňa nabaľovalo a postupne, aj keď pomerne neskoro, som to začala robiť aj ja. A neviem či to môžem nazvať tvorba, ja sa tak na to nedívam, pre mňa je to hra.
Aké boli vaše začiatky?
- Na začiatku toho tvorivého stálo priateľstvo s pani architektkou Vierou Meckovou a vzájomné provokovanie sa, až sme začali spolu robiť. Ona výtvarný dizajn a ja remeslo. Tak sa to pomaličky preklápalo, boli sme ako autorská dvojica a „narodili sa" knihy, ktoré šli do sveta ako diela dvojice. Svoje prvé veci sme vystavovali na Trienále umeleckej knižnej väzby v Prahe v roku 1984. Je to anonymná súťaž a porota vôbec nevedela zaradiť, koho rukopis má v ruke. Lebo, kto sa v tej brandži vyznal, aj keď to bolo tajné, vedel odhadnúť, koho to bolo dielo. No my sme boli iné, nevedeli o nás, až kým neotvorili obálky. Všetky tie knihy vznikali pre našu radosť, žiadna nebola na objednávku.
Podľa čoho si vyberáte knihu, ktorú chcete zviazať?
- Mne sa zdá, že za minulého režimu sa voľajako vyberali knihy ľahšie. Dostali sme plán, čo vychádza, a presne sme vedeli, na čom chceme ďalej pracovať. Teraz je kníh nekonečné množstvo, a sú inak spracované. No otvorila sa iná cesta. V spolupráci s typografom, výtvarníkom
i literátom, občas vydáme knihu - bibliofíliu pre vlastnú radosť
a pre radosť zberateľov
Aký je rozdiel v práci na väzbe teraz oproti minulosti?
- Javí sa mi, že tie možnosti sú ďaleko väčšie a pocit voľna je taký úžasný, opojný oproti dobe predtým, keď sme farbili kožu - jelenicu, ktorou sa umývajú okná. Farbili sme dúhou, to boli farbičky v krabičke, ktorými sa kedysi farbili dámske pančuchy. Teraz sú to už úplne smiešne veci, ale robili sme to tak. Dnes sú nekonečné možnosti kombinácií farieb a materiálov. Podľa katalógu môžete mať, čo si vymyslíte. Keď sme kedysi posielali knihy na súťaž, tak jedna tlač vytvorila úvahu o knihároch z východu. Písali, že trpia nedostatkom kvalitného materiálu, ale o to viac je na tých veciach cítiť ich vynaliezavosť a kreativita. Mám pocit, že vtedy sa aj ťažšie zachádzalo do gýču, boli sme umiernenejší, neboli sme takí farební, radostní, pestrí, boli sme skôr v takej šedi.
S akým materiálom najradšej pracujete vy?
- Na materiále až tak moc nezáleží, lebo dá sa urobiť mimoriadna väzbička v papieri, ale uprednostňujem prírodné materiály. Ja mám rada kožu v kombinácii s ručným papierom.
Môžete nás bližšie zoznámiť s tým ako vzniká umelecká väzba?
- Začína to vetou, čo keby sme si to vydali, potom to trvá a nakoniec začne. K väzbe inšpiruje text, hlavne text. To sa nedá inak, začiatok má evokovať, čo je vo vnútri. Tak vznikala aj kniha Pieseň Šalamúnova. Je to ľúbostná pieseň, ktorá už vyšla veľa krát, a ja som mala na to chuť. Kým sme ju začali robiť, hovoriť o tom, uplynuli možno aj dva roky, ale tieto veci neponáhľajú. Nedajú sa urobiť jednoducho. Keď chce človek dostať navonok knihy to, čo je vo vnútri, dlho to nosí v hlave a trápi sa. Ku spolupráci na knihe Pieseň piesní som prizvala Miroslava Cipára a z jeho kresieb, ktoré znázorňujú dej básne, som potom aplikovala na prednú dosku. Knihu sme urobili z dvojlistov. Jednak preto, aby šuchorila a jednak sú tam schované vysvetlivky, lebo text je ekumenickým prekladom z Biblie. Typografiu urobil a koncept celej knihy vymyslel Peter Ďurík, typograf z Martina, s ktorým dlho spolupracujem. Kniha dostala dve hlavné ceny v súťaži o Naj-krajšiu knihu roka v kategórii Bibliofília.
Rada čítate knihy? Ktoré sú vaše najobľúbenejšie?
- Ja mám na čítanie stále menej a menej času, hoci možno je času stále rovnako, len človek má na to menej a menej energie. I keď je pravda, že nechodím kupovať knihy, ku mne sa dostávajú inou cestou, ale nečítam ako kedysi, človek si viac menej vyberá. Čítam menej, ale cielene. Vraciam sa k poézii, otváram ju a čítam znova a znova, vraciam sa tiež k Exupéryho Citadele, často čítam knihy, ktoré už mám „načítané".
Prejdime teraz k vašej výstave. Na čo sa môžu návštevníci tešiť?
- Budú tam vystavené knihy, aj zložky kníh, aby bolo vidieť tú úžasnú typografiu. Nebudú tam len moje knihy, ale celkovo prehľad od najstarších rokov, zopár vecí od môjho otca, lebo je to základný kameň, potom éra s pani Meckovou a knihy z posledných rokov. Knihy budú vystavené pod sklom, nebudú sa dať brať do rúk. Kurátorom výstavy bude Ivo Binder z Galerie Města Olomouc.
LIDA MLICHOVÁ - KNIHA
- Mesto Žilina v piatok 8. októbra o 17.00 h otvorí na Radnici v Žiline výstavu Lida Mlichová Kniha. Výstava je súčasťou 7. ročníka Žilinského literárneho festivalu a zároveň je organizovaná pri príležitosti vzácneho životného jubilea Lidy Mlichovej, ktorá je okrem iného nositeľkou Ceny Mesta Žilina (2010) za celoživotnú tvorbu a jedinečný umelecký prínos v oblasti práce s knihou. Výstava bude spojená s vystúpením Barokového kvarteta zo Žiliny a potrvá do 12. novembra.
- Lida Mlichová (*1940) je dcéra a dedička remesla slávneho umeleckého knihára Jána Vrtílka, patrí k popredným umeleckým osobnostiam Žiliny i Slovenska. Je pokračovateľkou rodinnej tradície knihárskeho remesla.
