, konkurencia je vraj niekde úplne inde. Aj preto sa rozhodla s pretekaním skončiť.
ŽILINA. Najväčší úspech dosiahla na pretekoch v Česku, kde vystúpila na najvyššiu priečku. „Odvtedy som na pretekoch nebola, lebo ma čakali Majstrovstvá sveta. Tam som najlepší výsledok dosiahla na šprinte, kde som skončila 25. V štafetách sme ako družstvo skončili deviate. Ostatné trate sa mi nevydarili. V rámci Slovenského pohára som v cyklomaratónskej trati skončila druhá, v orientačnej horskej cyklistike asi tiež skončím druhá, konečné výsledky ešte nepoznám," takto zhodnotila sezónu.
Na konkurenciu to nestačí
„Po MS som bola sklamaná, lebo som si uvedomila, že konkurencia je niekde úplne inde. To, čo robíme na Slovensku, už nestačí na to, aby sme sa niekam posunuli. Vyzerá to tak, že už konečne, po 15 rokoch, skončím s reprezentáciou. Už som to tam aj oznámila. Nestojí to za to, obetovať tomu celé letá a zimy," tvrdí Alena.
Konkurencia je na míle vzdialená. „V materiálovom zabezpečení, bicykloch, sa môžeme s ňou porovnávať. Ale ide o to, ako trénujú, koľko času tomu trénujú. Každý víkend majú mapové tréningy. My si mapu cvičíme akurát na pretekoch, na nich robíme chyby," hodnotí Ďurčová.
Bez orientácie stratení
„Od kontroly do kontroly musí človek trať prejsť bez zastavenia, zapamätať si ju. Keď nahliadame do mapy, nabiehajú nám drahocenné sekundy. Na tréningu prídete do otvoreného priestoru, ktorý nepoznáte. Prídete na nejaký bod, kde dostanete mapu. Musíte si ju zapamätať a prejsť na ďalšie stanovisko. Bývajú rôzne druhy týchto tréningov, aby si človek cibril mapovú pamäť. Uvedomila som si, že to čo robíme my, už nestačí. Človek môže byť „namakaný", ale keď nemá orientáciu, tak je v lese stratený," vysvetlila.
Chystá sa skončiť nielen v reprezentácii. „Možno sa tomu budem venovať už len rekreačne, sem tam nejaké preteky cez víkendy. Trénovať už asi nechcem. Zistila som, že to pri našom trénovaní nikam nevedie. Trénovať kvôli tomu, aby som bola 25. na svete, nestojí za to odriekanie," hodnotí tvrdo.
Vždy vedela, kde je
V neznámom teréne sa pretekár môže aj stratiť. „Niekedy sa stávajú tzv. paralelné chyby. Je to vtedy, keď človek prejde nejakú odbočku, ktorá je v teréne, ale nie je zakreslená v mape. Potom si myslí, že je už tam a mapuje terén. Stáva sa to, keď sú kolmé cesty na seba a situácie sú podobné. Zrazu vám to však prestane všetko sedieť a vtedy ste stratený. Nikdy sa mi však nestalo, že by som nevedela, kde som. Vždy sa dá na mape nájsť výrazný bod, od ktorého sa odrazíte. Je to detailná mapa, sú na nej zakreslené kamene, krmelce, odbočky, vyvrátené stromy," vysvetlila Ďurčová.
Na otázku, či sa ešte niekedy vráti k cyklistike, Ďurčová odpovedala: „Nikdy nehovor nikdy. Poriadajú sa aj preteky veteránov, na ktorých sa zúčastňujú aj 70-roční športovci."
