Kniha čo vŕšok prejdeš, to iný kroj nájdeš, s pod názvom Ľudové odievanie mikroregiónu Terchovskej doliny, je unikátom. Publikácia predstavuje 16 obcí žilinského okresu, ktoré ponúkali z hľadiska vývoja svojho odevu veľmi zaujímavé podoby a súvislosti, ale aj identifikácie svojich krojov. My sme sa o nej porozprávali s autorkami.
ŽILINA. Júlia Knapcová (J) a Soňa Jamečná (S) sú autorky populárno-náučnej publikácie Čo vŕšok prejdeš, to iný kroj nájdeš, ktorá uzrela svetlo sveta len prednedávnom. Kniha mapuje ľudový odev mikroregiónu Terchovskej doliny, ktorý v žilinskom okrese zahŕňa 16 obcí: Teplička nad Váhom, Kotrčiná Lúčka, Nededza, Gbeľany, Mojš, Stráňavy, Nezbudská Lúčka, Strečno, Varín, Krasňany, Dolná Tižina, Stráža, Lysica, Belá, Lutiše a Terchová. Knihe predchádzal etnologický výskum v spomenutých obciach, zameraný na ľudový odev.
Prečo ste sa rozhodli priblížiť práve ľudové odievanie?
J: Obe k tomu máme veľmi blízko. Materiálu o ľudovom odeve je veľmi málo a literatúra, kde by bol ľudový odev zameraný len na jednu konkrétnu oblasť, na jednu obec, je nedostupná.
Prečo ste sa zamerali práve na Terchovskú dolinu?
S: Blížili sa Jánošíkove dni a my pravidelne v Kultúrnom stredisku v Žiline pripravujeme pri tejto príležitosti výstavu. Teraz sme to spojili aj s krstom knihy. Aj preto odevy v nej i na výstave reprezentovali 16 obcí mikroregiónu Terchovskej doliny.
Aký bol váš postup práce?
J: Prvé kroky viedli na obecný úrad, samozrejme, pretože tam vedia, kto je v dedine najstarší, kto by nám vedel k tomu čo povedať, prípadne aj mladší, ktorý sa zaoberá históriou. Tiež sú tam folklórne skupiny. Dali nám mená a kontakty a vybrali sme sa za ľuďmi. Chodili sme s diktafónom, záznamníkom, získali sme od nich aj fotografie - od historických až po súčasnosť.
S: Vždy sme si vyberali najstarších ľudí v obciach, lebo tí si najviac pamätajú. Niektoré staršie ženy nám povedali, že kroje majú prichystané už do truhly. Pravdaže, žartovali a požičali nám ich. Zväčša sme teda boli
s ľuďmi, ktorí si tieto kroje starostlivo opatrujú. Až na jeden prípad - obec Varín, kde sa pôvodný ľudový odev nezachoval. Našťastie nám ho zapožičali zo Slovenského národného múzea v Martine.
Veľa informácií sme napríklad získali aj z obecných kroník. V nich sme našli záchytný bod, ktorého sme sa mohli držať.
Alžbeta a Paulína Mravcové z Nededze. Dvadsiate roky 20. storočia. FOTO ARCHÍV KRKS
Od ktorého roku datujete odevy v jednotlivých obciach?
J: V knihe zachytávame kroje od najstarších po súčasné. Pričom tie najstaršie sa pohybujú v rozpätí od 100 do 140 rokov. V každej obci je to ale individuálne. Lebo nie všade sa kroje zachovali. Ľudia nemali už poodkladané ani nohavice. Popálili to, zničili, odhodili. Viac-menej sme získali ženské kroje, lebo celkovo je problém s mužskými krojmi. Muži totiž prestali nosiť kroje už pred 2. svetovou vojnou. Začali chodiť do Ameriky za prácou, kroj odložili a obliekali sa tak, ako sa obliekali ľudia v Amerike, a keď sa vrátili späť, už sa ku kroju nevrátili. Ženy prestávali nosiť kroje postupne po 2. svetovej vojne, ale aj teraz sú ženy, ktoré nosia kroj stále každý deň. Napríklad v Krasňanoch je pani Terézia Nováková poslednou nositeľkou kroja.
S: Zo ženských krojov sa najviac zachovali svadobné kroje. Možno preto, že mali iný význam. Staršie ženy, ktoré sa narodili v 20-tych rokoch, si kroj ručne ušili, preto si ho odložili na pamiatku. Pokiaľ ide o pánske kroje, nezachovali sa, a keď som sa aj pýtala niektorej zo žien, čo mal ich muž oblečené vo svadobný deň, povedala, že šaty pánskeho strihu. Čiže, ako Julka spomínala, veľa mužov vycestovalo do Ameriky, ale napríklad v Strečne, Stráňavách a Nezbudskej Lúčke ovplyvnili odev plte. Boli to obce, cez ktoré ľudia išli za prácou, viezli sa plťami do Komárna a už odtiaľ sa vrátili inak oblečení, alebo doniesli materiál, čo dosť ovplyvnilo odievanie v obci.
J: V obciach Strečno, Stráňavy sa ani samotní obyvatelia nemohli veľmi dopátrať k tomu, ako vyzeral ich pôvodný kroj. Lebo pltníci nosili z dolných zemí čipky, stužky, a tak sa to pomiešalo. Zatiaľ čo v Terchovej a inde to tak nebolo.
Z ktorej obce sa vám podarilo získať najstarší kroj?
J: Najstarší kroj, ktorý sme mali, bol svadobný kroj z Tepličky nad Váhom. Bol robený zo zeleného súkna s červeným a modrým lemovaním. Kedysi svadobné kroje neboli biele, ale zelené, farba symbolizovala nevinnosť a nádej. Môže mať aj 150 rokov.
S: Kroj sme konzultovali aj s doktorkou Alžbetou Gazdíkovou zo Slovenského národného múzea v Martine, ktorá nám potvrdila, že ide o najstarší typ svadobného odevu.
Aké boli pôvodné kroje?
S: Pôvodné odevy boli veľmi malé. Tí ľudia boli omnoho menší, jednak boli zrobení, žena bola deformovaná, lebo vo veľmi mladom veku mala deti a všimla som si, že tie drieky boli širšie než majú dievčatá teraz. A rovnako aj muži. Ľudia v tých časoch žili navyše v úžasnej skromnosti. A naviac, hoci sú niektoré dediny od seba vzdialené len na kilometer - dva, kroje sa líšia. Obsahujú veľa kvetinových vzorov, aj zásterky, hoci boli čierne, mali tam vyšité kvety a aj týmto chceli ľudia niečo vyjadriť.
Keď sme odchádzali od ľudí, pýtala som sa ich, aký bol vtedy život, keď ho porovnajú s tým dnešným a oni hovoria, že nebol jednoduchý, bola bieda, bol aj hlad, ale boli k sebe milší, lepší. Spájalo ich to. Dnes ľudia o sebe vedia málo, aj sused so susedom nevedia o sebe nič.
Zachovali sa aj detské kroje?
S: Detské kroje sa zachovali máličko. Väčšina sa podrala, popálila. Ale nejaké sa zachovali z Gbelian a zo Strečna sme mali aj pozašívané ľanové gate. Väčšinou sa nezachovali, lebo ich deti zodrali.
Čo vás na práci bavilo najviac a čo najmenej?
J: Myslím, že nebolo nič, čo by nás nebavilo. Vedeli sme, do čoho ideme, bol to náš nápad, vedeli sme, čo to obnáša, lebo sme podobné výskumy robili aj predtým v našich rodných obciach.
S: Aj keď sme chodili po daždi, v zime, koľkokrát aj autobusové spoje zlyhali a prechádzali sme sa po dedinách, do konca života nezabudnem na tieto zážitky, myslím, že nás veľmi obohatili. Z dedín sme si odniesli niektoré vzácne kúsky odevov, napríklad v Lutišoch sme dostali do daru krásne rukávce, v Krasňanoch zase vyše 100-ročný lajblík a v Gbeľanoch nám jedna pani podarovala veci z truhlice, ktorú mala nachystanú na spálenie. Našli sme v nej ľanové šorce, zápony, svadobný kabátik a dokonca papierové strihy. Okrem krojov sme si odniesli aj ľudové piesne typické pre jednotlivé obce, ktoré sme potom uviedli ku každej kapitole - každej obci.
Koľko času ste strávili písaním tejto publikácie?
J: Od decembra 2009 do júna 2010 sme chodili po ľuďoch a zháňali informácie. Samotné písanie trvalo potom necelé dva mesiace.
Ženy z Terchovej. Fotil Karol Plicka v dvadsiatych rokoch 20. storočia. FOTO ARCHÍV KRKS
V čom vás obohatila práca na tejto knihe?
J: Myslím, že je to obrovská skúsenosť. A hoci sme si so Soničkou niekoľkokrát povedali, že nikdy viac, lebo je za tým množstvo driny, ideme ďalej. Lebo reakcie ľudí sú pozitívne. Sú nadšení z toho, čo sme spravili. A my sme radi, že sa to podarilo.
V čom je podľa vás čaro knihy a prečo by si ju mal čitateľ kúpiť, respektíve prečítať?
J: Každý človek by mal poznať kúsok svojej histórie, a keď už nie všetkých obcí, tak aspoň tej svojej. Samozrejme, nie je možné, aby každý všetko ovládal, ale ak má v sebe kúsok lokalpatriotizmu, tak sa naučí niečo o svojej histórii, ako chodili oblečení naši predkovia, čo robili. Lebo mladí ľudia to už nevedia, terminológia sa vytráca. Tak možno už len preto. Aby sa dozvedeli niečo zo svojej histórie a ľudovej kultúry.
Budete pokračovať v zbieraní krojov ďalej? Z akej oblasti?
J: Áno, toto je jedna z našich štyroch prác, ktoré sme sa rozhodli urobiť. Na rade je ľudové odievanie Rajeckej doliny. Je to pre nás srdcová záležitosť, keďže sme obe odtiaľ. Začneme od Čičmian, ale zatiaľ nevieme, kde skončíme, lebo aj geografi sa hádajú, kde sa okliešťuje Rajecká dolina, takže uvidíme, ktoré obce sa do nej zahrnú. Tešíme sa, lebo Rajecká dolina je na rozdiel od tej Terchovskej úplne odlišná.
