ŽILINA. Sedemnásť bývalých študentov Pedagogickej školy v Žiline sa stretlo na pomaturitnom stretnutí po 55 rokoch.
„Začínali sme v roku 1951, bolo nás 36, ale niektorí odišli, takže nás ostalo 34. Z toho bolo desať chlapcov. Čiže už vtedy boli chlapci nedostatkovým tovarom v učiteľstve a zostalo to tak dodnes," povedala Ema Jurečková, organizátorka pomaturitného stretnutia a zároveň zástupkyňa predsedu triedy. Z chlapcov na stretnutia po rokoch chodievali pravidelne štyria až piati. „Dnes sme prišli sedemnásti, dvanásti sú mŕtvi, niektorí sa ospravedlnili a traja vôbec nikdy neprišli."
Všetci do jedného učitelia
„Prvý ročník sme absolvovali v chlapčenskom gymnáziu a potom sme sa presťahovali do katolíckeho domu, kde sme fungovali ako pedagogická škola," zaspomínala organizátorka stretnutia. Všetkých študentov vtedajšej pedagogickej školy učili za učiteľov ročníkov 1 až 5.
A každý jeden z nich sa nakoniec učiteľom aj stal. „Ostali sme verní učeniu a traja z nás sa stali riaditelia škôl."
Rozvialo ich po celom Slovensku. Niektorí odišli za prácou na Oravu, iní na Kysuce, niektorí ostali v Žiline a podaktorých zavialo až na východ Slovenska.
Spomienky zo školy
Na školu spomínajú v dobrom. Dôkazom toho bola výmena spoločných zážitkov, kolovanie fotografií a tiež rozhovory o tom, ako sa im darí v ich súkromnom živote. Neopomenuli svoje deti ani vnúčence. „Čo člen triedy, to svojský osud," vyslovil Zlatoň Babík, jeden zo študentov pedagogickej školy, neskôr známy ako zakladateľ Žilinského detského zboru Odborárik, dirigent a tiež učiteľ.
„Neboli sme súrodá masa. V triede bolo veľa individualít, každý bol niečím zvláštny. Najmä v prvom ročníku boli medzi nami veľké rozdiely. My chudobinci, čo sme prišli z dedín - bola nás väčšina - my sme sa cítili veľmi zle. Keď som sem napríklad prišla ja, Žilina bola pre mňa ďaleký svet. Ale za tie štyri roky sme sa tak ostrieľali, že sa to nakoniec vyrovnalo," prezradila Ema Jurečková.
Medzi spomienkami sa mihli aj tie, kde boli ich učitelia. „Učitelia boli veľmi korektní. Mali s nami veľkú trpezlivosť," povedala Ema Jurečková a pokračovala: „Lebo na hlúposti sme boli všetci. Vždy nám bolo v triede veselo. Cez prestávky sme si pred lavicami spievali, hrali, tancovali." Ich učiteľom bol aj žilinský básnik Ján Frátrik.
Vojnová generácia
Ako o sebe sami povedali, boli divoká banda, no keď prišlo na lámanie chleba, vždy si k sebe vedeli nájsť cestu a podržali sa. „My sme boli taká generácia, nemohli sme sa vyťahovať jeden pred druhým, lebo prakticky sme boli z veľmi skromných a jednoduchých pomerov. Okrem toho mali sme tvrdé detstvo, lebo sme boli vojnová generácia, zažili sme vojnu na vlastnej koži, veľmi tvrdú," vyslovila organizátorka stretnutia a dodala: „Pamätám si z detstva, akí sme boli radi, keď sme mali na obed kúsok mäsa. To bolo len na určité sviatky."
A to, že mohli ísť na školu, pripísali zásluhe ich učiteľov. „ Naozaj jedine zásluhou našich učiteľov na meštiankach, ktorí nás posunuli a presvedčili rodičov, aby nás dali do školy, sme teraz tam, kde sme. Lebo všetko sa odvíja od rodiča a od učiteľa."
Stretnú sa zas
Čas neúprosne beží, roky sa míňajú, a tak ako sa rodia nové generácie, tie staré nás pomaly opúšťajú. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa vyučení učitelia posledné tri roky nestretávajú len raz za päť rokov, ale každý rok. Už teraz sa tešia na dalšie stretnutie.
