ŽILINA. O horolezectve, jeho príjemných aj odvrátených stranách, sme sa so 46-ročným Popradčanom porozprávali pri jeho návšteve festivalu Horomil v Považskej Bystrici, kde prezentoval svoj film Himalájska trilógia.
Ktorý výstup bol najnáročnejší?
- Samozrejme, tie na Annapurnu. Na nej sme si užili najviac dobrodružstiev, ktoré zatiaľ nemajú obdobu. Ale napríklad aj výstup na Gasherbrum, ktorý sme s Piotrom Morawskym prešli z juhu na sever, bol dobrodružstvom, ktoré stálo za to a dal nám zabrať. Na Annapurne som bol štyrikrát, z každej strany, je to kopec, ktorý nie je zadarmo a každý výstup sa niečím vyšperkuje.
Aké boli vaše začiatky?
- V roku 1986 som bol na prvom vysokom kopci. Za sebou som už mal lezenie v nižších horách, v Tatrách som liezol od roku 1980. Začínal som s hokejom a futbalom, tak ako väčšina chlapcov v Poprade. V oneskorenej puberte, kedy chlapci prichádzajú na to, že to nemá žiadny zmysel, som hľadal nejaký extrém, absolútny protipól kolektívneho športu. Na zimnom štadióne trénovali stále horolezci. Išiel som sa pozrieť, čo to tam robia, a už som pri nich zostal. Skúsil som, čo to je za šport, a už som pri lezení zotrval. Zo športu som bol zvyknutý stále si posúvať hranice, a tak som sa, vďaka Bohu, dostal až do Himalájí.
Kedy ste sa dostali do povedomia horolezeckej verejnosti?
- Človek nevie, kedy a čím si robí meno. Vie to okolie. Každý výstup, ktorý je na hornej hranici toho, čo sa v tej dobe lezie, je v komunite horolezcov okomentovaný. A keď je okomentovaný kladne a pochválený celou partiou horolezcov, čo nebýva vždy, je to dobrý výstup. Mali sme nejaké prvovýstupy v Tatrách s Paľom Jackovičom, tie cesty sa lezú doteraz. Chlapci ich hodnotia ako veľmi pekné. Vtedy to človeka poteší, že urobil peknú cestu. S Paľom sme svojho času liezli v Alpách severnú stenu Eigeru, Matterhornu. To sú veci, ktoré posunuli moju hranicu a robia meno v komunite.
Ktorá hora je najkrajšia na svete? Mnohí hovoria, že Matterhorn.
- Matterhorn je pekná hora. Ale každému sa páči niečo iné. Niekto má rád štíhle blondínky, inému sa páčia tmavovlasé moletky. Videli ste Ama Dablam, pekná hora. Pre mňa je hora, ktorá je najbližšie, tou najväčšou výzvou, a tá, ktorá bola posledná, je v mojej pamäti najčerstvejšia a páči sa mi najviac.
V horách je podmienkou prežitia vraj to, že každý má ísť svojím tempom. Súhlasíte s tým?
- Najpomalší článok určuje tempo tímu. Buď som v tíme a tým pádom som ochotný akceptovať jeho tempo a spôsob lezenia, alebo sa nemám do tímu čo dávať. Leziem sólo alebo si hľadám iného spolulezca. Tím je tím, ide rovnako hore aj dole. Keď sa otočí jeden, tak sa otočia aj ostatní. Keď som členom tímu, tak ho neopúšťam a on neopúšťa mňa.
V akých životunebezpečných situáciách ste sa ocitli?
- Nie je to až také strašné, ako by sa zdalo. Možno som bol viackrát v ohrození života, keď som išiel autom z Popradu do Bratislavy. Pri búrke na Annapurne, ktorá nás chytila v roku 2008 pod vrcholom, kedy nás bili blesky, som si myslel, že to už nebude mať pokračovanie, že je to definitíva. Boli situácie, kedy som nesiahol na dno, ale už som ho videl. Keď má človek zomrieť, tak obyčajne o tom nevie. Keď ešte môže rozmýšľať o nebezpečenstve, tak zrejme nezomrie. Musel by to byť nielen jeden, ale séria viacerých „prúserov", vtedy sa to končí fatálne.
Čo je ľahšie, výstup alebo zostup?
- Zostup je ľahší ako výstup, lebo zemskú príťažlivosť neoklamete. Výstup je ťažký a na vrchole je každý rád, že už nemusí ani o krok vyššie a pôjde už len dole. Ale toto je kameň úrazu, že ochabne pozornosť. Zostup je nie ťažší, ale štatisticky nebezpečnejší. Len preto, že ľudia stratili koncentráciu alebo prepálili výstup a už im nezostávajú sily na zostup. Pre človeka, ktorý je na vrchole fit a rozloží si sily, je zostup veľmi príjemný. Málokedy je to také, akoby sa po rozprávaniach krvilačných horolezcov zdalo.
Máte nejaký horolezecký vzor?
- Nemám vzor. Je veľa fantastických horolezcov, ktorí vo svojej dobe tlačili latku hore. Pre mňa asi najvýraznejšou postavou himalájizmu a horolezectva vôbec je Wojtek Kurtyka, famózny Poliak. Bol a stále je to chlap, ktorého nápady a plány keď niekto zrealizuje, tak sú bombou, skvelými výstupmi. Svojimi nápadmi môže zásobovať ešte niekoľko generácií horolezcov.
Vo vašom filme sme videli poľského kameramana, ako si močí zmrznuté nohy v nejakom čaji. Vypili ste ho potom?
- Nehovorím, že sa v stanoch a základných táboroch neudejú veci, ktoré sú na hranici toho, čo je slušne vychovaný človek schopný uniesť. Ale zase až toto nie, že by sme si najprv močili nohy v šalvii a potom ju vypili.
Ako je to pri výstupoch s hygienou?
- Hygiena je veľmi dôležitá vec. Keď ju zanedbáte, tak je to najrýchlejšia cesta k nejakej chorobe. V kopcoch sa snažíme umývať, ale nie za každú cenu. Keď je -20 stupňov, tak nebehám bosý po snehu. Nie som blbec, aby som bol pre pár obrázkov za frajera, ochorel a zmaril x korún a niekoľko mesiacov. Dnes už sú rôzne hygienické utierky, ktoré sú alkoholické. Je len dôležité si vybrať, čo sa môže použiť aj vo veľkých výškach a nízkych teplotách. Doba zarastených, bradatých, špinavých horolezcov pominula. Tí ľudia vyzerajú rovnako v základnom tábore ako doma alebo v práci.
Aké následky na vás zanechala tragická smrť vášho priateľa Piotra Morawského? (Zahynul po prepade do ľadovcovej pukliny pri výstupe na Dhaulágiri v apríli 2009. Hámorovi sa podarilo zlaniť k Morawskému, keď ešte žil. Na pomoc mu prišli aj ďalší horolezci, ktorí boli v tom čase pod Dhaulágiri. Bohužiaľ, počas záchrannej akcie Morawski zomrel, pozn.)
- Neviem, aké má jeho smrť následky pre mňa. Iste to ešte chvíľu potrvá, kým na to prídem. Je to rana, ktorá sa veľmi ťažko dá popísať slovami. Možno to môžu povedať ľudia, ktorí ma poznali pred Piotrom a poznajú ma aj po jeho smrti. Ja si myslím, že ničím. Ale sú chvíle, keď sme s Piotrom Pustelnikom v horách a je nám veľmi smutno. Možno nás dvoch smrť Piotra Morawskeho ešte viac dala dokopy. Mala dopad aj na moje lezenie, lebo sme mali plány, ktoré som mohol uskutočniť iba s ním. Boli sme na tom rovnako fyzicky, po tých rokoch, ktoré sme strávili v horách, sme si rozumeli. Mohli sme si dávať oveľa náročnejšie ciele ako s niekým iným, s kým si musím vyskúšať spoluprácu na ľahších výstupoch. Piotrova smrť prišla v čase, keď sme boli rozlezení tak, že výstupy, ktoré sme robili, boli veľmi hodnotné. Tým, že Piotrek odišiel, tak klesne aj kvalita mojich výstupov, lebo nemám spolulezca, s ktorým si môžem dovoliť do isté, čo s ním. Možno o pár rokov sa tam dostanem s niekým iným, ale Piotrek zostane navždy kamarátom, s ktorým som prežil veľmi veľa. Keď som v kopcoch, je tam stále so mnou.
Ako je to so zháňaním financií na vaše expedície?
- Neprilákate nikoho, kto nemá vzťah k horám na to, aby sponzoroval niečie výstupy. Stále je horolezectvo brané ako nejaký plezír, súčasť nejakej dovolenky. Ale je to šport, ktorý robí v zahraničí meno nielen horolezcom, ale celému Slovensku. Šport je ideálna cesta, ako urobiť meno krajine. U nás nie sú vytvorené podmienky na športy, ktoré nie sú v centre záujmu, horolezectvo sa robí mimo más. Horolezectvo sa robí na základe zmlúv, ktoré sú rovnaké ako pri futbale. Možnosti na reklamu sú ale obmedzenejšie, preto aj financie nie sú v takých množstvách. Mám skúsenosti, že aj pri posledných Himalájach som sa dostal do kontaktu s riaditeľmi podnikov, s ktorými som chcel uzatvoriť zmluvu, lebo ja predávam reklamu, som banner, mám priestor, a oni zvážia, či do toho idú. Čiže zo začiatku to bol obchodný vzťah s temer cudzími ľuďmi a zatiaľ mám také šťastie, že z takýchto obchodných partnerov sa stali fantastickí kamaráti, ktorí už potom neboli len sponzormi, ale aj spoluorganizátormi, a keď nie fyzicky, tak v mysli boli so mnou pri výstupoch.
