ŽILINA. Všetko začalo nevinne, hoci ambície stať sa umelcom mal Michal Legíň na základe štúdia na umeleckej škole. „Zavolal mi kamarát Lukáš Púchovský (súčasný herec Mestského divadla Žilina, pozn. red.), keď sme maturovali, že poďme študovať herectvo. Išli sme na prijímačky do Banskej Bystrice, a hoci som si myslel, že je to bláznovstvo a že nás nezoberú, stal sa opak. Vzali nás obidvoch, a tak sme spolu aj vyštudovali," prezrádza v rozhovore Michal.
Začínal v rádiu a televízii
Po štúdiu začal ako moderátor. Najskôr v Banskej Bystrici, neskôr v rodnom meste, v Žiline. „Moderátorské skúsenosti som nabral aj za mikrofónom bývalej žilinskej televízie." Hoci moderovanie nie je herectvo, bavilo ho. „Moderovanie ponúka iný kontakt s divákom. Aj keď za mikrofónom v rádiu mi napríklad chýbal priamy kontakt s divákom, resp. poslucháčom. Moderovanie má svoje čaro a nemôžem povedať, že je ťažké alebo ľahké."
A že mu moderovanie ide, mu potvrdili aj pozitívne listy a maily od poslucháčov, ktoré posielali do rádia. „Z toho dôvodu som začal byť v éteri oveľa častejšie." Michala už dnes v rádiu budete len ťažko počuť, no ostal práci tohto typu verný tým, že moderuje rôzne verejné i súkromné akcie či podujatia.
Cesta k bábkam
Popri svojej vtedajšej práci sa mu naskytla možnosť ísť hrať do zvolenského divadla Maska. „Tam som sa dostal po prvýkrát do kontaktu s bábkami," spomína Michal Legíň a usmieva sa. Nebol vyštudovaný bábkoherec, no tieto neživé tvory si ho získali. S divadlom chodili hrávať po školách, domovoch a širokom okolí.
Michal Legíň (vľavo) v hre o Kubovi v Spišskom divadle. FOTO: ARCHÍV MICHALA LEGÍŇA
Ako herec na javisku
„Potom prišla zmena. Angažovalo ma Spišské divadlo. Ponuku som veľmi rád prijal a ostal som tam tri roky." Tie roky boli pre Michala krásne, dali mu veľa. Vo svojej kariére sa stretol s ľahšími i ťažkými rolami. A ktoré boli pre neho tie náročné? „Každý herec dostane aj úlohu, ktorú vyslovene nemusí, no funguje to rovnako ako v každej inej robote. Jednoducho, niekedy sa vyskytne práca, ktorá vám nevonia, ale treba ju zvládnuť, treba ju urobiť. Pre mňa je najhoršie učiť sa staré archaické texty.
Mal som napríklad problém s predstavením Kocúrkovo, ktoré v divadle malo už nejakých 70 repríz a do toho som po jednej noci strávenej so scenárom a jednej skúške naskočil ja. Kolegovia text už poznali a hrali ho ľavou zadnou, a ja som mal trému a lovil som v pamäti text. Samozrejme, postupne som sa do toho dostal. Podľa potreby praxe sa pamäť upravuje," vysvetľuje Michal.
Pokiaľ ide o čas, ktorý venuje učeniu textov, nepatrí do kategórie hercov, ktorým sa stačí na text pozrieť dva-trikrát a už ho ovládajú, no ani do kategórie hercov, ktorí sa ho najlepšie naučia pri počúvaní. „Ja patrím do kategórie hercov, ktorí text nepotrebujú počuť, ale tiež im ho nestačí si len pozrieť. Takže nad tým niekedy strávim dlhší čas. Pravdaže, závisí to od dĺžky textu, formy a rozsahu postavy. Neexistujú veľké či malé roly, iba dobrí a zlí herci."
Späť do Žiliny, späť k bábkam
Po hereckých skúsenostiach v Spišskom divadle sa Michal vrátil do Žiliny. „Opäť som istý čas moderoval v rádiu a dopoludnia som hral predstavenia pre deti pre martinskú agentúru. Takto som sa vrátil k bábkarine, pri ktorej som aj ostal." Sám považuje bábky za materiál, ktorému musí dať herec život. „Na rozdiel od činohry, kde je herec na javisku sám, alebo s partnerom alebo rekvizitou, v bábkovom divadle musí herec potlačiť seba a svoju pozornosť venovať bábke, ktorú oživuje. Je to neživý materiál a musí vyzerať hodnoverne a pravdivo," hovorí o svojej láske k bábkam. Naučiť sa ovládanie bábky získal cvičením po večeroch pred zrkadlom a, pravdaže, praxou. „Aj keď, stále je kde sa posúvať."
V hre O Jankovi Polienkovi nezávislého Divadla na hojdačke. FOTO: ARCHÍV MICHALA LEGÍŇA
Vlastné nezávislé divadlo
Nakoniec ukončil spoluprácu s martinskou agentúrou a s kolegom Jánom Šulekom si založili vlastné divadlo. „Povedali sme si, ideme do toho. Vymyslel som titul, ktorý som našiel v našich starých rozprávkach. Fascinuje ma Pavol Dobšinský, Samuel Cambel, skrátka naši slovenskí rozprávkari, tiež ale Božena Němcová, jednak preto, že sme na nich boli odchovaní, a jednak preto, že v súčasnosti, keď si zapnem televíziu a detské programy, tak mi v nich chýba niečo, čo je aj tradičné, aj preverené vekmi, lebo tieto rozprávky sa tradovali z pokolenia na pokolenie."
A toto mu nechýba len v televízii, ale ako sám povedal, aj v niektorých divadlách. Práve preto sa jeho nezávislé Divadlo na hojdačke venuje týmto tradičným rozprávkam. A postupne sa rozrastá o ďalších členov.
Improfest
Michal Legíň bol, ako aj pomerne dosť umelecky založených Žilinčanov, odchovaný na javisku improlíg, ktoré ešte dodnes fungujú pod vedením Jozefa Abafiho. „Tento model som ešte popri mojej hereckej práci v Spišskej Novej Vsi preniesol. Ujal sa, čomu som bol rád," vysvetľuje a zároveň pokračuje: „Potom mi napadlo, že zorganizujem festival. Od mesta sme dostali podporu aj priestor, a tak vznikol Improfest. Mal úspech. Keďže som sa ale vrátil späť do Žiliny, rozhodol som sa tento festival usporiadať tu. Jeho prvý ročník bol v piatok, 10. septembra, na Mariánskom námestí v Žiline."
Okrem iného na ňom bude mať žilinskú premiéru aj nová hra Michalovho divadla pod názvom Čert nespí.
Divadlo = láska
Michala sme sa opýtali aj na jeho súkromný život. „Dal som sa na neľahkú cestu nezávislého divadla, to znamená, že vo voľnom čase sa venujem divadlu inak, čítam knihy, predlohy, pozerám si staré scenáre, pripravujem nové. Rozmýšľam, kam pôjde divadlo ďalej, aké projekty vytvoriť, a treba sa venovať aj účtovníctvu."
Napriek všetkým týmto povinnostiam si nájde čas na prechádzky so psom a na jeho druhú lásku - hory. „Tento rok máme s kamarátmi vytýčený najvyšší cieľ na Slovensku, chceme vyjsť na Gerlach. Verím, že sa nám to do jesene podarí."
