Bitky a týranie ostali dodnes pre Ľubicu nočnou morou

ŽILINA. Príbeh Ľubice sa začal pred pätnástimi rokmi, keď spoznala svojho bývalého manžela Romana. „Bola to láska na prvý pohľad. S Romanom sme sa stretli na diskotéke a od toho večera sme boli nerozlučná dvojica," začína rozprávať svoj trpký príbeh Ľubica.

Nechodili spolu ani pol roka, keď otehotnela. „Oboch nás to potešilo, a tak sme sa rozhodli zosobášiť. Keďže bol z mesta, z rodných Kysúc som sa presťahovala za ním."

Spoločný život začali v Romanovom dvojizbovom byte, ktorý mu dali rodičia. „Bolo to ideálne manželstvo. Pokojné, bez hádok, veľmi sme sa ľúbili a mnohé moje kamarátky nám našu lásku až závideli. Vraj nevideli zamilovanejší pár, ako sme my dvaja."

Otočka o 180 stupňov

„Keď sa nám narodil syn, veľmi sme sa z neho tešili," hovorí Ľubica a pokračuje: „Netrvalo to však dlho. Malý stále plakal, buď bol hladný, alebo ho bolelo bruško. Plakával veľa a najmä v noci. Mal obrátený režim. Cez deň spával, v noci bol hore. Môj ex to veľmi zle znášal. Do práce chodieval unavený a nervózny." Nakoniec to vyriešili tak, že začal spávať v obývačke alebo u svojich rodičov.

„Syn ostal na starosť iba mne. A keď prišiel Roman domov, videl, že si ho takmer nevšímam, pretože som mala plné ruky práce s malým."

Romanovi začalo vadiť, že je u Ľubice odrazu na druhom mieste. „V podstate začal na syna žiarliť. Že všetku pozornosť venujem dieťaťu a nie jemu.

A vtedy sa to všetko akosi pokazilo." Roman sa vraj začal správať čudne. Zmenil sa. Spočiatku ju len slovne osočoval. „Vravel mi, že som neschopná matka, lebo nedokážem svoje dieťa utíšiť. Tiež, že sa oňho neviem vôbec postarať. A že matkám, ako som ja, by mali podviazať vaječníky a zakázať rodiť."

Tieto ponižujúce slová jej veru nepridali na sebavedomí a sama začala rozmýšľať nad tým, či nemá Roman pravdu. Veď ako to stíhajú robiť iné ženy, keď sa postarajú aj o dieťa, aj o manžela a celý chod domácnosti? Nie je predsa len chyba v nej? „Takéto a podobné myšlienky sa mi preháňali mysľou a často som sa týmito úvahami zaoberala, keď som malého kojila, alebo ho sledovala pri spaní."

Prvá facka

Na svoju prvú facku nikdy nezabudne. „Pamätám si, akoby to bolo včera. V ten večer prišiel domov, unavený z práce a v byte bol hrozný neporiadok. Všade boli plienky, hračky, na stole ma čakala kopa neožehleného prádla, v dreze bolo plno špinavých riadov a na sporáku prázdne hrnce. Zrejme to ho vytočilo. Malý spal a ja som bola tiež zlomená nad kuchynským stolom."

Keď ju svojím príchodom zobudil, nestihla sa ani poriadne postaviť na nohy a už na ňu vrieskal, čo je to za žena, keď si nevie dať chalupu do poriadku. „Pravdaže svojím krikom zobudil dieťa, ale nedbal o to, a dokonca nedovolil ani mne, aby som za ním šla, utíšiť ho." Trochu sa preli. On ju pevne chytil za ruky a nechcel pustiť, ona sa mu silou mocou chcela vytrhnúť.

„Škaredo sme si nadávali, až to nevydržal a strelil mi zaucho. Bolo také silné, že ma hodilo do stola a odtiaľ som sa odrazila na zem. Chvíľu som sa nedokázala ani pohnúť."

Ľubica ostala v šoku. Trvalo jej, kým sa spamätala a uvedomila si, čo sa vlastne stalo. Po útoku sa Roman zvrtol na päte a odišiel z bytu.

Sústavná tyrania

„Vôbec na mňa nebral ohľad, vôbec mi nepomáhal, teraz to už vidím celkom jasne. Vtedy som si myslela, že má pravdu, že som neschopná, nemotorná, pomalá, lenivá. Všetko slová, ktoré tak často v spojitosti so mnou používal."

Ľubica tvrdí, že kým dostala ďalšiu facku, prešlo niekoľko mesiacov. „Hovorí sa, že keď ťa muž udrie raz, udrie ťa znovu. Je to pravda, hoci vtedy som si to nemyslela."

Roman ju nielen občas prefackal, ale aj zbil. „Začal mi ubližovať. Najskôr mi len strelil facku, neskôr ma už aj bíjaval. Napríklad, keď malý, ešte ako ročný chlapec, nevedel chodiť. Vraj to bola moja vina, len som ho na rukách nosila, a tak je „spomalený". Slová odborníkov, že každé dieťa chodí v inom mesiaci, nebral na vedomie. Jednoducho to bola moja vina a hotovo." Rovnako jej uštedril zauchá, keď sa ich syn učil rozprávať. Keď zle vyslovil nejaké slovo, schytala to ona. „Málo sa mu venuješ, rozpráva ako retardovaný. Takto
a podobne sa na mne vyvršoval."

Roman si vždy našiel nejakú zámienku, kvôli ktorej ju udrel.

Zatajovanie

Facky a bitky začali byť intenzívnejšie. Mesiace sa skracovali na týždne, týždne na dni. Až bola bitka na dennom poriadku.

A dôvody na fyzické útoky boli rôzne. „Mnohokrát ma zbil tak, že som bola rada, keď som sa ráno vôbec postavila z postele," spomína Ľubica. Po materskej si našla prácu. Kolegyne ju často videli chodiť s monoklom na oku, modrinou na lakti, pleci, lýtku. „Zbytočne som sa zahaľovala od hlavy po päty, vždy ma udrel niekam, kde sa to nedalo zamaskovať."

Darmo potom hľadala výhovorky, že spadla na schodoch alebo sa udrela. „Bála som sa prehovoriť, aby mi Roman ešte viac neublížil," prezrádza. Tiež prestala navštevovať rodičov na Kysuciach. „Hanbila som sa priznať, v akom manželstve žijem."

Prvá pomoc

Ľubica dlho rozmýšľala, či manžela opustiť, alebo nie. No vedela, že už nechce dostávať ďalšie rany. „Z práce ma nakoniec prepustili, pretože som veľa vymeškávala. Bolo to kvôli tomu, že som s opuchnutou hlavou do práce radšej nešla. Nechcela som, aby na mňa kolegyne prstom ukazovali, alebo ma ľutovali. Tiež som sa do práce nedostala, lebo som sa nemohla postaviť z postele."

Raz, keď už chodil ich syn do školy, ju dobil kružidlom. „Chcela som chrániť svoje dieťa, lebo sa vrhol naňho. Písal si domácu úlohu a niečo nevedel, tak sa ho opýtal. Romana to strašne rozhnevalo. Skočila som medzi nich. Radšej nech ublíži mne ako jemu. Kopal do mňa a pichal ma kružidlom do chrbta a ramien. Bol ako zmyslov zbavený."

Vtedy veľa vykrvácala, a keď sa jej ako-tak podarilo zmobilizovať sily a pozviechať sa zo zeme, zavolala na pohotovosť. „Šla som na ošetrenie, a keď ma lekárka videla, neverila vlastným očiam."

Ľubica napokon aj po slovách lekárky zašla na políciu a všetko im povedala. Jej vtedajšieho manžela zadržali a obvinili z týrania a násilia.

„Keďže som sa so synom nemohla vrátiť do bytu, v ktorom sme s Romanom bývali, pretože svokrovci si ho hneď po mojom trestnom oznámení privlastnili naspäť, odišla som domov, za rodičmi. Tí mi veľmi pomohli. Do smrti im budem vďačná, že ma neodsúdili, ale sa za mňa postavili. Vtedy som si uvedomila, že som za nimi mala zájsť už skôr."

Pozviechať sa z deprimujúcej a trpkej traumy jej pomohla aj odborníčka.

„Ešte dlho po tom, ako som manžela opustila, sa mi snívali strašné sny. Doslova nočné mory. Netvrdím, že dnes je to už minulosť, ale som na dobrej ceste."

Odvtedy Ľubica podala žiadosť o rozvod, našla si novú prácu a byt, a tak začala nový život. Bez tyrana.