ŽILINA. Tradične medzi ľudské závislosti považujeme závislosť od alkoholu, nikotínu a drog. Moderná doba s rozvojom techniky však priniesla aj nové pokušenia.
Už v minulosti sme sa mohli stretnúť s hráčskou vášňou. Hráči vydržali hrať celé noci kocky alebo karty. Súčasná technika prináša viac úskalí, a tak máme závislých na počítačových hrách, hracích automatoch i mobilných telefónoch. Andrej tiež podľahol tomuto neduhu. Počítačovým hrám.
Stret s virtuálnym svetom
„Ako malý chalan som behával po vonku, s kamarátmi sme sa veľa hrávali. No a potom som dostal svoj prvý počítač," začína nám približovať svoj príbeh Andrej. Darček sa mu páčil. „Veľmi rýchlo som sa ho naučil ovládať."
Najviac ho zaujali počítačové hry. „S chalanmi zo školy sme si často vymieňali nové a nové kúsky, navzájom sme sa dokonca predbiehali, že kto skôr prejde určitý level," hovorí Andrej a pokračuje: „Spoločne sme si aj radili ako prejsť ten - ktorý level."
Svoju obľúbenú počítačovú hru Andrej nemal. Vraj ho vždy zaujala tá najnovšia. „Od rodičov som pod stromček dostal vždy nejakú novú hru, videli, že ma to baví." Chodievali k nemu na návštevu aj chalani, ktorým sa pochválil s novým kúskom a podelil sa s nimi o úspechy.
Všetko bolo v poriadku. No ako išiel čas, Andrej si dokázal nové hry zabezpečiť sám, sťahovaním z internetu a kamaráti ho už nenavštevovali. „Nebolo to preto, že by nemali záujem, ale ja som nechcel, aby chodili. Prestalo ma proste baviť, že mi poradili ako sa dostanem vyššie. Odrazu som túžil objaviť to sám," spomína na časy, kedy sa hranie stalo jeho závislosťou.
Noci za počítačom
„Hral som ako o dušu spasenú. Často aj celé noci. Potom sa mi nechcelo ráno vstávať do školy." V tej dobe Andrej navštevoval druhý ročník gymnázia. Zhoršil sa mu prospech i správanie. „Býval som podráždený a nervózny. Všetko ma vytáčalo. A nevedel som sa dočkať konca vyučovania, aby som mohol dohrať hru."
Po skončení vyučovania sa ponáhľal domov k svojej obľúbenej činnosti. Hraniu. Učebnice ho nezaujímali, domáce úlohy si nerobil, častokrát si vraj ani nepriniesol do školy aktovku. „Zabudol som ju doma. Mysľou som bol inde. Niekoľkokrát som dokonca šiel k doktorovi, aby mi vypísal PN, pretože som mal práve rozohranú novú hru." Tak mohol celý týždeň sedieť za monitorom a hrať sa. „Nejedenkrát som sa zobudil za písacím stolom s myšou v ruke v kŕčovitej polohe." Po takých nociach ho zvykla bolievať hlava i šija.
Trpké prebudenie
Hranie mu dobíjalo energiu, aspoň to tvrdí Andrej. „Len pri hraní som sa cítil ako človek." Stále si neuvedomoval, že sa stáva závislý. Jeho rodičia si začali všímať, že sa niečo deje, až keď mal na vysvedčení samé štvorky a päťky. „Prepadal som na polroku z troch predmetov. Dokonca som mal aj veľa neospravedlnených hodín. Hneď to so mnou začali riešiť," vraví Andrej a krúti hlavou. Podľa neho už bolo neskoro, lebo hrám prepadol naplno. Andrejove známky rodičia riešili pokarhaním a všímaním si ho. Zistili, že nemá kamarátov, stále sedí len za počítačom a výhovorka typu: hľadám na internete iba veci na seminárku, už nezaberali.
„Začal som byť agresívny. Zakázali mi predsa prístup k mojej droge," prezrádza a dodáva: „Vulgárne som im nadával. Bol som ako posadnutý."
V škole dokonca zbil spolužiaka. „Myslel som si, že na mňa ide použiť bojový hmat, ktorý som videl v jednej z hier, tak som ho spacifikoval." Za to mu znížili známku zo správania.
„Školská psychologická poradkyňa si potom dala zavolať mojich rodičov do školy a spoločne sa dohodli na tom, že ma pošlú na liečenie." Spočiatku Andrej niečo také odmietal, predsa on nie je závislý. Je len zúfalý, lebo mu nedovolia si zahrať. „Mal som pocit, že je to len nejaká z hier, v ktorej sa mi toto deje. Ale nevedel som, ako ju vypnúť." Vypnúť sa ani nedala, keďže nešlo o hru, ale v skutočnosť.
Po liečení
„Liečil som sa na psychiatrickej klinike štyri týždne," spomína Andrej. Po nej nasledovali sedenia so psychiatrom i psychológom. Abstinenčné príznaky sa prejavovali nespavosťou, poprípade zlými snami, nervozitou a zvýšenou agresivitou. Museli ho tíšiť liekmi.
Teraz Andrej už vie, že bol závislý a vie, že liečenie mu pomohlo k abstinencii, no nie k úplnemu vyliečeniu. „Som teraz abstinujúci hráč. Niečo ako abstinujúci alkoholik. Kedykoľvek by som totiž vášni počítačových hier mohol opäť podľahnúť," vysvetľuje. Drží sa už štvrtý rok.
A ako dokáže vo svete plnom modernej techniky a počítačov odolávať pokušeniu? „Našiel som si prácu, pri ktorej počítač vôbec nevyužívam. Rovnako ho nemám ani doma. Neviem ale, čo bude o 5 ani o 10 rokov. Možno budem robiť niečo iné a opäť do toho spadnem. Dúfam, že nie."
