Prezraďte nám, ako ste sa spoznali?
MAREK: Poznáme sa už asi šesť rokov. Náš prvý kontakt bol telefonicky ohľadom práce. Ja som vtedy pracoval pre jedného poskytovateľa internetových služieb.
PETER: Ale skákať sme spolu začali až v roku 2007. Rok na to sme už spolu boli v slovenskej reprezentácii.
Skydiving je vo vašich životoch už niekoľko rokov. Spomeniete si ešte na svoj prvý zoskok?
PETER: Áno, bolo to v roku 1998 na žilinskom letisku Dolný Hričov. Skákal som z 600 metrovej výšky na vojenskom guľatom padáku. Dnes už skáčeme výlučne s padákmi typu „krídlo".
Kto vás k tomu priviedol a aké boli vaše pocity pred a po zoskoku?
PETER: Samozrejme, bál som sa. Človek, ktorý v podobnej situácii necíti strach, má asi problém. Sú to normálne pocity. A kto ma do toho „navliekol"? Môj brat, ktorý v tom čase pracoval na colnici a tak som sa pridal k nim do kurzu.
Na konte máte niekoľko stoviek zoskokov. Obaja ste sa zúčastnili aj slovenského rekordu. O čo konkrétne išlo?
PETER: Bol som účastníkom rekordu 18way, čo znamená, že sa na rekorde podieľalo 18 parašutistov. Momentálne platný rekord je 19waw, ktorého sa zúčastnil aj Marek. Ide o zoskok kategórie najväčší tvar formácie. Pred zoskokom sa dá rozhodcovi nákres, v akej formácii sa skokani vo vzduchu „poskladajú". V dohodnutej polohe sa musia udržať desatinu sekundy, aby sa stihol vyhotoviť záznam.
MAREK: Takáto akcia sa na Slovensku často nerealizuje. Sme malá krajina, je problém dať dokopy toľko ľudí, ktorí by sa na to podujali. Rovnako je to omnoho viac nebezpečné, hlavne pri rozchádzaní skokanov po akrobacii. Svetovým rekordom je však 400 ľudí, takže máme, čo doháňať. Šancu na prekonanie toho aktuálneho na Slovensku dostaneme už o týždeň.
Zúčastníte sa ho aj vy?
MAREK: To závisí od nominančnej listiny. V rovnakom termíne od 23. do 25. augusta sa konajú aj majstrovstvá Slovenska na letisku Slávnica pri Dubnici nad Váhom, ktoré sú pre nás prioritnejšie. Po prvýkrát sme s Petrom spolu v tíme.
Ako ste sa na ne pripravovali?
PETER: Dobrá otázka (smiech). Ešte zatiaľ neprebehla žiadna príprava. Sme však vo vzduchu často, poznáme jeden druhého, ale nejaký cielený tréning to iste nenahradí. Veď uvidíme...
Existuje aj pri športovom skákaní nejaká liga, kde by si skokani na Slovensku merali svoje sily?
PETER: Áno, aj my máme ligu, no platia v nej trochu voľnejšie pravidlá. Skákať môžeme dovtedy, pokiaľ nebudeme so zoskokom spokojný. Každý zoskok však treba nahrať a najlepšíe videozáznamy pošleme rozhodcovi. Posledné dve kolá sú zároveň majstrovstvá SR. Tam sa tento rok pripojíme a verím, že aj obhájime prvenstvo, keďže v nultom a prvom ročníku sme si s Marekom zlato podelili.
Takže konkurencie sa neobávate?
MAREK: Veríme si (smiech). Aj keď už zopár dobrých parašutistov u nás vyrastá, za jedinú konkurenciu považujeme duo Rastislav Zaťko a Ľubomír Fujdiar, čo sú profesionálni vojaci.
Vaše športové profily nie sú krátke. Ktoré súťaže či skúsenosti si ceníte najviac?
PETER: Samozrejme umiestnenia v súťažiach majstrovstiev Slovenska. Tam už máme kompletnú zbierku medailí. Medzi naše míľniky patrí určite osobné stretnutie s trénermi najvyššej svetovej úrovne. Trénovali sme s nimi v aerodynamickom tuneli v Anglicku a získali tak skúsenosti z prvej ruky od skúsených a uznávaných skydiverov.
MAREK: Určite je úspechom naša účasť na majstrovstvách sveta vo Francúzsku a tiež 9. priečka na súťaži v Spojených arabských emirátoch v roku 2008. Išlo o otvorenú súťaž ázijského kontinentu v skupinovej akrobacii štvorčlenných družstiev. Bola to náročná súťaž profesionálov, kde sa okrem tvarov (t.j. aké zostavy skupina vo vzduchu vytvorí) sa hodnotili aj bloky (t.j. spôsob prechodu, ktorý je povinný). Zoskok pozostáva z kombinácie 16 tvarov a 21 blokov. Na ich prevedenie má skupina 35 sekúnd voľného pádu.
To už náročne vyzerá...
PETER: Áno, je to zmes ingrediencií techník. Je to naozaj náročné aj z finančného, aj z časového hľadiska. Preto sme sa rozhodli založiť školu. Začať skákať zvládne takmer každý. Utrácať peniaze a neposúvať sa ďalej, je však zbytočné. My učíme skokanov pohybovať sa v trojrozmernej dimenzii, meniť vzdialenosti, učíme ich vlastne lietať, bezpečne otvoriť padák a mäkko pristáť na zem.
Najväčším kameňom úrazu je však finančná stránka.
MAREK: Áno, napríklad hodina vo veternom tuneli stojí okolo 700 eur. Navyše, ak v tom chce byť človek naozaj dobrý, ako v každom športe, musí tomu venovať väčšinu svojho času. Prakticky každý víkend trávime na letisku a trénujeme našich žiakov, alebo aj seba.
Mnohí zoskok padákom považujú za celkom nebezpečný „špás". Čo si o tom myslíte?
PETER: Nie je to rizikový šport. Bezpečnosť našich študentov je pre nás prvoradá. Používame najmodernejšiu techniku, ktorá spĺňa najprísnejšie svetové normy. Samozrejme aj tu môže nastať situácia, že žiak spanikári a napríklad neodhadne výšku. Technika je súčasnosti na takej úrovni, že prístroj vo výstroji sám vyhodnotí výšku, rýchlosť pádu a sám sa otvorí pri určitej vzdialenosti od zeme. Všetky tieto situácie však už poznáme a oboznamujeme s nimi aj študentov.
MAREK: Pri jednom zoskoku môže nastať približne 15 rizikových situácií pri otváraní padáku. Veľmi ľahko sa však dajú identifikovať. Väčšina sa dá vyriešiť odhodením padáku a otvorením záložného. To je tiež dôvod, prečo ani výcvik voľného pádu netrvá mesiac. Dá sa to stihnúť v prípade priaznivého počasia za predĺžený víkend.
Zažili ste sami niektorú z týchto situácií?
MAREK: Štatistika hovorí, že na každých 700 až 1000 zoskokov pripadá jedna závada pri otváraní padáku, teda riziková situácia. My máme zatiaľ po jednej. Riziko je však neoddeliteľnou súčasťou každého športu.
Asi najdôležitejšie je mať dobre zbalený padák. Skladáte si ich sami alebo dôverujete tým, čo to majú na starosti?
PETER: Ľudia na začiatku nemajú ešte v samých seba dôveru. Je to podobné ako, keď sa vám pokazí auto. Väčšina z nás auto zavezie do servisu. Podobné je to aj so skladaním padákov. Ak sa to však raz človek naučí, prejde do ďalšieho štádia, kedy už iným nedôveruje. My si padáky väčšinou nebalíme, nechávame to na iných z časového dôvodu. Pri 11 zoskokoch denne sa to ani reálne nedá stihnúť.
Počas tých rokov prešlo vašimi „rukami" mnoho žiakov. Zvládajú výcvik lepšie ženy alebo muži?
PETER: Pri tandemových zoskokov majú miernu prevahu ženy, no pri športovom skákaní však ostáva viac mužov. Ženy sú ale viac disciplinovanejšie a vedia dať najavo omnoho viac svoje emócie, ako muži. Zaujímavé je, že aj kritické situácie ženy lepšie zvládajú a viac si pamätajú.
Čo vás okrem blížiacich sa majstrovstiev Slovenska najbližšie čaká?
MAREK: Plán je dať dohromady štvorčlenný tím, zúčastniť sa nejakej súťaže v zahraničí a opäť sa umiestniť aspoň v strede ako sa nám to podarilo pred dvomi rokmi. Ale to je vízia budúceho roka.
PETER: Určite si však pôjdeme zaskákať s našimi študentmi niekde do teplých krajín, kde krásy prírody spoznáme ináč, ako tradiční turisti.
