Bicyklovanie je vecou srdca. Nielen v tom, že spôsobuje priam osobnú závislosť podobnú jazde na koni, ale srdcu aj pomáha. Vplýva pozitívne na naše kardiogramy, skrášľuje krivky tela a je to aj šikovný pomocník do mesta, napríklad ako dopravný prostriedok.
Mulica, združenie občanov za zdravšiu mobilitu v Žiline a okolí, spovedá v sérii rozhovorov viac alebo menej známych Žilinčanov, aký majú vzťah k bicyklovaniu. Dnes pokračujeme jedným z najznámejších spisovateľov zo Žiliny, sídliacim v tejto chvíli v hlavnom meste krajiny - Ľubomírom Feldekom.
Aký máte vzťah k bicyklovaniu? Ako používate bicykel?
- Za mojich mladých čias bol bicykel snom každého chlapca - asi takým, akým je dnes auto. Na svoj prvý bicykel som čakal dlho, zrejme som bol divoch a moji rodičia kúpu bicykla radšej odkladali. A tak som sa bicyklovával na cudzích. Vždy sa našiel niekto, kto mi bicykel na chvíľu požičal. Ako všetci malí chlapci, ktorí ešte nevedeli prehodiť nohu cez štanglu na pánskom bicykli, som uprednostňoval dámske bicykle, ale keď bol na obzore len pánsky, nijaká chyba - ako všetci malí chlapci, aj ja som ovládal ten krkolomný spôsob jazdy, ktorému sa hovorilo jazda „pod štanglou".
A, pravdaže, keď nebol na obzore nikto, kto by bol ochotný požičať bicykel, aj ja som patril medzi tých, čo si bicykel vedeli požičať aj sami, bez opýtania. Stačilo, aby si nejaký dedko oprel bicykel pred trafikou - a kým zaplatil za tabak, už tam ten bicykel opretý nebol. Ale našiel ho opretý niekde za rohom. My, čo sme sa takto načierno kúsok odviezli, sme neboli takí krutí, ako dnešní autičkári. Prvý vlastný bicykel som dostal až na konfirmáciu, a nie od rodičov, ale od krstného otca. Bol to len trištvrťák, pre puberťáka už trochu malý, ale ďakoval som osudu aj za ten. Zažil som na ňom neuveriteľné veci. Ak sa moji rodičia báli, že sa na bicykli zabijem, báli sa oprávnene. Ak som sa nezabil, tak iba čírou náhodou.
Najnezabudnuteľnejší pád? Vybral som sa raz na tom bicykli na Kysucu, kam sa za mojich mladých čias chodila v lete kúpať celá Žilina. A keď som už šliapal do pedálov popri opaľujúcich sa dievčatách, uznal som za vhodné niečo im predviesť. Mal som so sebou aj akýsi časopis, nuž som si ho otvoril, a za jazdy bez držania som ho čítal. Trvalo to iba chvíľu, Skončil som v kotrmelcoch mimo cesty, v priekope, neďaleko nejakej chichotajúcej sa opálenej krásavice. Mne, dokrvavenému, do smiechu nebolo.
Chodievate do práce na bicykli? Ako často a prečo?
- Dnes už na bicykel nesadnem. Nemám dôvod, ani bicykel.
Ako sa cítite pri jazde spolu s autami na jednej ceste?
- Poznám túto otázku len z druhej strany - ako sa cítim pri jazde autom spolu s bicyklistami. Dávam si na nich mimoriadny pozor, no neraz to už bolo len-len. Niektorí bicyklisti sa vedia objaviť pred autom tak náhle, akoby spadli z neba.
Učili ste svoje deti bicyklovať sa? Ako to dopadlo?
- Učil. Roztlačil som bicyklík so štvorročným synom na dunajskom nábreží a potom som čakal na ten zázrak - ako z ničoho nič dieťa, ktoré ešte nikdy nesedelo na bicykli, sa zrazu dokáže bicyklovať. Aj tento moj pedagogický experiment sa skončil dosť krvavo. Ani sa mi nechce na to spomínať.
Keby ste mali čarovný prútik, čo by ste v meste zmenili?
- Predovšetkým by som ním nahnal do basy tých vrahov, čo zrušili na diaľnici pri Bratislave odstavný pás. Každému bolo jasné už dopredu, že sa to skončí katastrofálne - a teraz sa páni odborníci tvária, že ich tie havárie prekvapujú a že si hádam tie mŕtvoly môžu za svoje nešťastie samy.
Čo odkážete tým, ktorí nad každodennou cestou do práce na bicykli uvažujú, no ešte nezačali?
- Nech ešte uvažujú. Ešte chvíľu si nezdravo požiť je vždy lepšie než náhle a nezmyselne zahynúť. Ale kto sa nebojí, nech sa bicykluje aj storočný!
