ako človek.
ŽILINA. „Vždy som túžila po tom, aby ma obdivovali pre moju krásnu štíhlu postavu. Výzor bol pre mňa dôležitý," začína nám približovať svoj príbeh Tatiana. Preto sa stala už vo svojich štrnástich rokoch anorektičkou.
Skúšky s diétami
„Keď som mala trinásť, pri pohľade do zrkadla som si začala uvedomovať, že mám veľké brucho, nepáčili sa mi ani boky a zadok. Vtedy som asi prvýkrát začala rozmýšľať o tom, že vyskúšam nejakú diétu."
Pri pohľade na svoje rovesníčky v škole postupne zistila, že sú štíhlejšie než ona, a tak sa rozhodla, že proti tomu zakročí. „Začala som skúšať diéty z rôznych časopisov." Diéty však neriešili problém tak, ako si Tatiana predstavovala. „Hoci som vždy schudla o 3 až 5 kilogramov, keď som s diétou prestala, váhu som nabrala späť. Rýchlejšie a s nejakým kilom navyše. To ma privádzalo do zúfalstva." Tak začala aj cvičiť. „Chodila som na aerobik, do posilňovne, cvičila som aj doma. Vstávala som už o pol šiestej ráno, len aby som mohla do pol siedmej cvičiť a až potom šla do školy," vyznáva sa a pokračuje: „A večer pred spaním som cvičila tiež."
Napriek všetkému úsiliu, ktoré Tatiana vynaložila, jej telo bolo stále oblé.
Zhodené kilo prináša radosť
„Vravela som si, že ten zadok musí ísť za každú cenu preč. Vtedy mi napadlo, že najlepšou diétou bude vôbec nejesť," vraví Tatiana. A tak i bolo. Nejedla a začala chudnúť. „Pravdaže, nedalo sa mi vôbec nejesť hneď naraz. Telo si pýtalo svoje. Často som v bruchu mávala až kŕče od hladu. Snažila som sa ich zmierniť vodou. Niekedy som takto žalúdok oklamala."
S každým kilom ktoré mi ubudlo, som sa cítila lepšie.
TATIANA
S každým kilom, ktoré Tatiane ubudlo, sa cítila lepšie. „Podarilo sa mi zhodiť desať kíl. Bola som nadšená. V podstate som si už aj zvykla na to, že jem málo, vlastne len dvakrát do dňa." Aj v žalúdku jej postupne prestalo škvŕkať. Hoci jedla dva razy do dňa, zväčša to nebývalo plnohodnotné jedlo. „Na raňajky som si dala jogurt alebo ovocie, obedy som mala predplatené v školskej jedálni. No polievku som si nenaložila nikdy a v hlavnom jedle som sa len poprplala vidličkou. Moje druhé jedlo bola cereálna tyčinka, niekedy jablko." Večere pre ňu bývali tabu. Každé zhodené kilo jej prinášalo radosť. „Nahovárala som si, aká som úžasná, akú mám pevnú vôľu. Jedlo mi vôbec nechýbalo."
Abnormálne štíhla
Postupne sa začala Tatianina podváha prejavovať. „Voľným okom na mne bolo vidieť, aká som chudá." Aj rodičia si všimli, že ich dcéra je príliš tenká. „No boli zvyknutí, že ráno vôbec nejedávam, a preto ma do toho ani nenútili. Rovnako vedeli, že mám obedy v škole, takže predpokladali, že jedávam. No opak bol pravdou," hovorí Tatiana. Keď sa však už jej vychrtlá postava matke nepozdávala, Tatiana sa občas pred ňou najedla. „Dala som si krajec chleba, len aby som ju ubezpečila, že jem. O tom, že som potom dve hodiny vo svojej izbe cvičila, nemala ani poňatia. Mala som výčitky svedomia za ten chlieb. Musela som ho vypotiť," vysvetľuje svoje vtedajšie zmýšľanie.
Stále som tučná
Napriek tomu, že mala Tatiana iba štyridsaťpäť kíl, stále sa jej zdalo, že je tučná. „Keď som sa na seba pozrela, stále som videla len ten môj obrovský zadok a široké boky. Bola som z toho nervózna." No nebola len nervózna, ale aj podráždená. „Nevedela som sa na nič sústrediť, dokonca som nedokázala ani tak veľa cvičiť ako predtým. Rýchlo som sa unavila. Zvykla som robievať päťsto brušákov, potom som ledva spravila dvadsať. Bola som slabá."
Mozog jej plne ovládla choroba. Prestala sa stýkať s kamarátmi, uzavrela sa do seba. „Nikam som nechodila, lebo tam by som musela jesť a piť a to nešlo." Od ilúzie štíhlej postavy ju nedokázalo nič odradiť. Naďalej hladovala. „Kilá išli dolu pomalšie. Samozrejme, veď už som bola len kosť a koža, ani nemalo čo ísť dole. No mňa to vtedy štvalo, myslela som si, že niečo robím zle, a tak som sa pokúšala nejesť vôbec nič, len piť čistú vodu."
Prinieslo to výsledky. Negatívne. Tatiane začali ukrutné bolesti hlavy, vypadávali jej vlasy. Dokonca nevládala cvičiť. „Spravila som tri sklápačky a odpadla som." Vyše roka dokonca nedostala ani menštruáciu.
Osudný zlom
Oblečením sa snažila Tatiana skrývať svoje vychudnuté telo. „Každý mi vravel, že som abnormálne chudá, nechcela som im preto ukazovať svoje telo. Nosila som rozťahané tričká, svetre. Zakrývala som nimi vystrčené rebrá, lopatky, kostrč."
Zmena nastala, keď šla Tatiana na povinnú preventívnu prehliadku. „Keď ma lekárka zbadala, takmer odpadla. Dodnes si pamätám jej šokovaný pohľad." Doktorka zavolala jej rodičom a tí sa rozhodli zakročiť. Tatiana nastúpila na dvojmesačnú liečbu do Detskej psychiatrickej kliniky. „Dva mesiace som sa učila poznávať samu seba. No i ľudí okolo mňa. Na klinike boli dievčatá, ktoré boli enormne štíhle. Boli na tom horšie ako ja. Mladé anorektičky mohli mať menej ako 30 kíl. Pomaly umierali. A vo mne vzbudzovali odpor."
Možno práve to prinútilo Tatianu brať liečbu vážne. „Pochopila som, že nechcem dopadnúť ako tie dievčatá. Začala som jesť. Moje telo sa, pravdaže, proti tomu začalo búriť. Stiahnutý žalúdok, ktorý si odvykol od jedla, mi dal vtedy poriadne zabrať. Jedla som pomaly, v malých dávkach." Postupne, deň za dňom si Tatiana opäť zvykala na stravu. „A úprimne, začala som sa cítiť čoraz lepšie. Už som neodpadávala, moje ruky opäť nabrali silu. S každým narastajúcim kilom to bolo lepšie a lepšie."
Úspešných šesť rokov
„Počas terapie som sa nad sebou veľa zamýšľala. Doktor mi pomohol vidieť ma takú, aká som. Presvedčil ma, že nie som tučná, a blok, ktorý v mojej hlave spôsobil, aby som si to myslela, zmizol." Cesta k vyliečeniu bola dlhá
a ťažká. Pokračovala aj po tom, ako sa Tatiana vrátila z kliniky. „Aj rodičia si dali záležať a kontrolovali ma. Hoci mi to prekážalo, dnes som im vďačná. Neraz som mala nutkanie nejesť. Neviem, možno bolo moje telo až príliš navyknuté na takýto režim."
V súčasnosti už Tatiana je. Nevadí jej ani nejaký ten kilogram navyše. „Dnes už na svoj zadok nedám dopustiť. Neprekáža mi ani moje väčšie bruško. Naučila som sa mať sa rada taká, aká som," vraví s úsmevom.
Spomienka na chorobu jej ale ostala. Riedke vlasy a problémy s menštruáciou.
Tri roky bojovala Tatiana so svojou váhou. Bola anorektička. Viac ako rok sa snažila vyliečiť. Podarilo sa. Zatiaľ sa drží už šiesty rok.
ČO JE ANOREGIA A AKÉ MÁ PRÍZNAKY
Anorexia všeobecne
- Anorexia alebo mentálna anorexia je duševná choroba spočívajúca v odmietaní potravy a skreslenej predstave o svojom tele. l Spolu s bulímiou sa radí medzi tzv. poruchy príjmu potravy.
- Anorexia začína najčastejšie vo veku medzi 14-18 rokom života, ale môže sa objaviť skôr aj neskôr.
- Pre anorexiu je charakteristické znižovanie hmotnosti úmyselne vyvolané daným jedincom, ktoré vyvoláva jednak znižovaním príjmu tekutín a potravy, ale tiež aj zvyšovaním energetického výdaja cvičením.
- Anorexiou trpia väčšinou ženy, ale sú známe aj prípady, kedy na túto chorobu ochoreli muži.
Príznaky anorexie
- Znížená činnosť srdca a telesná teplota
- Spomalenie látkovej výmeny
- U žien nepravidelná alebo žiadna menštruácia
- Nárast jemného telesného ochlpenia, vypadávanie vlasov
- Suchá, bledá pokožka
wikipedia.org
