ľka Hotela Holiday Inn v Žiline Zuzana Dolníková (31).
Hotelierstvo je jedným z odvetví cestovného ruchu. Ako sa vám podniká na Slovensku? Cítite pomoc od štátu, možno práve teraz, v čase krízy?
- Verejných činiteľov ako keby ani nezaujímala naša oblasť podnikania, pričom cestovný ruch nemalou čiastkou napĺňa štátnu pokladňu. Nezúčastňujú sa zväzov, asociácií, napriek tomu, že ich pozývame. A nielen to, ale ani nereagujú na podnety subjektov cestovného ruchu, ktorých postihla kríza.
Dotkli sa vás dôsledky finančnej krízy?
- Áno, dotkla sa nás, ale zároveň nám aj pomohla. Začali sme sa zaoberať chybami, ktoré sme robili. Napríklad sme zistili, že sme fungovali nehospodárne. Zefektívnili sme zásobovanie, nakupovanie, prácu s dodávateľmi. Zaoberali sme sa aj spätnými bonusmi či zamestnanosťou v hoteli. Je fakt, že sme zredukovali aj počet zamestnancov.
Koľko rokov už pracujete v hotelierstve?
- Aktívne dvanásť rokov a pasívne, to znamená vrátane školy a rôznej praxe, už sedemnásť rokov.
Aký bol dôvod, že ste začali pracovať práve v tomto segmente?
- Začiatky sa spájajú už s hotelovou akadémiou. Pravdou je, že túto prácu som nemala v úmysle i reálne vykonávať. Povedzme, že som akosi zablúdila do sféry štvorhviezdičkových hotelov a už som odtiaľ neodišla.
Neoľutovali ste to niekedy?
- Nie, keby som mala možnosť vrátiť sa späť, tak opäť by som išla tou istou cestou.
Viete si predstaviť, že by ste robili aj niečo iné?
- Predstaviť si to viem, ale či by ma to napĺňalo, tým som si nie istá.
Ako ste začínali?
- Ako hocikto iný. Začínala som fakt odspodu. Neberte to prosím v zlom, ale aj upratovaním to začalo. Následne servisom, kde som dlhšiu dobu pracovala ako čašníčka. Hovorím o zahraničí, kde mi to mnohí môžu dosvedčiť, že sa s vami nikto nehrá v rukavičkách a ste skutočne „handrou". Dopriala by som každému, aby túto skutočnosť zažil a až po tejto skúsenosti nech hľadá prácu nielen u nás. No a ďalej to boli striedavé povolania obchodu a servisu v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, na lodi, pričom som pričuchla i k cestovnej agentúre na Rhodose.
Kde za hranicami našej krajiny sa vám najviac páčilo a prečo?
- Vo Švajčiarsku. Zamilovala som si prostredie, mentalitu a vyspelosť myslenia úplne obyčajných ľudí. Stále sa tam vraciam a už pri prekročení hraníc dýcham tú atmosféru. Samozrejme, návraty domov sú vždy na tom najkrajšie.
Keby som sa mala vrátiť, opäť by som šla tou istou cestou.
Koľko rokov ste už v pozícii šéfky štvorhviezdičkového hotela v Žiline?
- Viac ako dva roky. Predchádzalo tomu však viac ako dvojročné preukazovanie schopností, čo taktiež nebolo jednoduché.
Prezraďte nám, ako vyzerá deň riaditeľa hotela?
- Ten deň ako keby nikdy nezačína a nikdy nekončí. Je to kolobeh porád, obhliadok hotela, či je všetko čisté, pripravené, bezpečné, monitoringu pripravenosti personálu ale i manažmentu a neustále analyzovanie stavu spoločnosti. Preberanie výsledkov, plnenia plánu, obchodných aktivít, vízií do budúcnosti.
Koľkých ľudí riadite a ako ste spokojná s ich výkonmi? Keby ste mali porovnať naše služby s tými v zahraničí?
- Priamo päť a nepriamo sedemdesiat ľudí. Výkon sa nedá merať rovnako u všetkých. Pre mňa je však najdôležitejší manažment. Tým však nepodceňujem personál. Chcem len povedať, že výkon zamestnancov je závislý od výkonu manažmentu. Takže ak vedúca chyžných zaháľa, nasledujú ju jej podriadení. Manažment preto musí byť odolný, výkonný a riadiaci. Nemám rada tie otázky, keď mám porovnávať Slovensko so zahraničím.
Prečo?
- Vyspelosť v zahraničí je veľká a myslenie manažérov je úplne na inej úrovni. Sú za tým však roky práce, školstvo, ktoré odovzdáva nesmierne zdatných ľudí do praxe, ale aj zodpovednosť samotných ľudí.
Zažili ste aj nejakú konkrétnu skúsenosť?
- Áno, napríklad pri uskladňovaní stoličiek som drgla jednu o druhú. Prišiel za mnou môj kolega čašník a jemne ma upozornil, aby som narábala so stoličkami opatrnejšie, veď sa môžu poškodiť. U nás by sa to nikdy nestalo, ba práve naopak. Ľudia rozmýšľajú v tom duchu, veď to nie je moje, tak ma to netrápi.
FOTO: ARCHÍV ZUZANY DOLNÍKOVEJ
V čom vidíte najväčšie rozdiely mentality?
- Stále je to o tom spomínanom myslení. Pýtam sa, kedy už konečne pochopíme, že tak ako sa má zamestnávateľ, tak sa mám aj ja? Tak ako sa má spoločnosť, tak sa mám aj ja? Nie vždy je to o peniazoch, aj keď peniaze s tým súvisia.
Počas vášho vedenia získal hotel niekoľko ocenení. Boli ste dvakrát najlepším hotelom v Žilinskom kraji a tiež štvrtým najlepším na Slovensku v roku 2009 a druhým najlepším v tomto roku. Aký je to pocit prevziať také ocenenie?
- Nie je to len o mne. Je to stále o ľuďoch, s ktorými pracujem. Skutočne odovzdávajú veľa a je to ich ocenenie. Teší ma a som pyšná, že pracujem v takej úspešnej spoločnosti. Aby som ja mohla podať výkon, musím mať rozlet. Ak ho nemám, nedokážem robiť naplno. Dostala som to šťastie, že sa môžem učiť a učím sa od ľudí, ktorí ma posúvajú v názoroch a myslení.
A čo súkromie? Zostáva vám čas pri takom vysokom pracovnom nasadení aj na súkromný život?
- Nie tak, ako by som chcela. I keď pravdou je, že doposiaľ ma to až tak nezaťažovalo a naplno som riešila len prácu, čo mi vyhovovalo. Ani rodina a tiež ani partner ma vôbec nebrzdili a dali mi ten spomínaný rozlet. A ja som vzlietla.
Autor: Vladimír Tošovec
