ŽILINA. Bezdomovcom sa stal Ľubomír zo dňa na deň. Narodil sa v Kysuckom Novom Meste, vyrastal spolu s bratom a mamou. „Vyučil som sa za strojného zámočníka, ale nikdy som to nerobil," hovorí. Vyskúšal mnoho iných zamestnaní. Pracoval najskôr ako hasič, neskôr prešiel robiť do kaliarne v Kysuci, pracoval v strážnej službe na viacerých miestach, až skončil ako strážnik nemocničného parkoviska v Čadci.
Celý život býval u mamy, ktorá dostala do prenájmu byt. Po tom, ako vážne ochorela a následne umrela, nastal problém. „Keď ochorela, začal som viac piť," vraví Ľubomír. V byte mohol ostať, ale keďže nemal peniaze, majiteľ ho nakoniec vyhodil. „Tak sme sa zo dňa na deň dostali aj s bratom na ulicu. Bolo to hrozné. Je to stres z hodiny na hodinu sa ocitnúť na ulici, a keď vám matka umrie, tak je to na psychiku. Nemal som kde ísť, tak som pil."
Život človeka na ulici
„Človek, keď je na ulici, nemá kam ísť. Kde pôjde? Prešiel som Bratislavu, Prahu, Rakúsko a došiel som do Žiliny. Chodil som ako správny bezdomovec," prezrádza ochotne. Spomienky na ulicu sú nepríjemné. „Ako správny alkoholik v tej dobe som si vždy našiel peniaze na pijatiku. Ale žobrať som nežobral," tvrdí Ľubomír a pokračuje: „V Kysuci ma prichýlil jeden chlap, ktorý choval svine a pálil alkohol. Boli sme u neho viacerí a chodili sme zbierať odpad po sviniach. On nám za to napálil slivovicu. Na cestu nám dal pol litra, a keď sme odpad nazbierali, dostali sme ďalšieho pol litra. V podstate sme robili za pálené."
V Čechách zas pracoval načierno pre upratovaciu firmu. „Bolo tam veľa bezdomovcov, ale ten, kto chcel robiť, robil. Každý mal možnosť."
Raz, keď mal vypité, ukradli mu doklady. „Chytila ma cudzinecká polícia a dala mi vysťahovanie. Keďže som neopustil Česko do 24 hodín, zavreli ma tam na pol roka do basy." Na to obdobie nespomína v zlom. Spoznal tam mnoho zaujímavých ľudí a čas mu prešiel rýchlo.
Stretnutie so sestrami
Potom sa vrátil na Slovensko. Tu sa dostal do rúk sestrám Matky Terezy, ktoré mu pomohli. „Podali mi pomocnú ruku. Keby to neurobili, tak som ako niektorí, jednoducho žobrem a kupujem čučo."
Naučil sa, že dôležité je mať rád a mať rodinu. „A ja ju mám. Mňa sestry majú rady a ja mám rád ich, už 11 rokov je to moja rodina a viem, že sa môžem na ne spoľahnúť vo všetkom. Dbajú o to, aby som nepil - v tom sú mi oporou, lebo v podstate som ani nebol na protialkoholickom liečení. Pomáhal som sestrám s chorými, chodil som s nimi po nemocniciach, začal som robiť medzi ľuďmi a to ma začalo baviť. Tak som postupne prestal piť."
A nepije dodnes. „Ale nikde nie je napísané, že nemusím začať. Lebo alkohol je pre ľudí, aj to pivo," prezrádza a rýchlo dodáva: „Ale pre takých, čo to vedia. Lebo kebyže si ja dám jedno pivo, nezastavím sa ďalších 11 rokov."
A hoci už u sestier nebýva, pravidelne ich každú nedeľu chodí navštevovať.
Nota Bene
Ľubomír má slabosť pre oblečenie. „Rád sa pekne obliekam. Keď som niekde videl kopu železa, šiel som si na charitu požičiať káru a za dva dni som si zarobil na nové šaty. Nepúšťal som peniaze do luftu. Začal som pracovať na sebe." Začal dodržiavať hygienu. „Ľudia na charite si všimli, že chodím čistý, pekne oblečený. Keď som videl, že niektorí predávajú Nota Bene, aj ja som chcel. Každý, kto je zhovorčivý a slušný, tak môže robiť.
A na charite sú veľmi dobrí ľudia."
Aj vďaka tejto práci sa mu podarilo získať podnájom v rodinnom dome u ľudí v Oškerde. „Sú to veľmi dobrí ľudia, ktorí sa nedívajú na človeka, aký bol, ale aký je teraz," pochvaľuje si. „Mám tam jednu izbu. Takto tam bývame traja. Je to skvelé bývanie, je tam chladnička aj práčka, kúpeľňa, kompletné pohodlie."
Vďaka predaju Nota Bene má veľa známych a kamarátov. „Pristavia sa pri mne rôzni ľudia. Od rehoľníkov, cez bežných ľudí až po pankáčov." Problém mu nerobia ani cudzinci. „Kuchynskou angličtinou sa s nimi dokážem dohovoriť. Či je to Angličan, Juhoslovan, Poliak, nemám problém sa s nimi porozprávať. Poliaci sú veľmi dobrí, Nemci zasa lakomí," hodnotí ich, a nakoniec to zhrnie: „Ten, kto chce, ten si časopis kúpi."
Prečítajte si tiež Karolov príbeh. Klik
Ľudia sú veľmi dobrí
Medzi ľuďmi sa Ľubomír cíti ako ryba vo vode. Nevie si predstaviť, že by robil niečo iné. „Nie som stavaný na robotu na stavbe. Baví ma byť medzi ľuďmi, komunikovať. Kdesi pri tom krompáči by ma to nebavilo. Zvykol som si na svoj životný štýl - načo má ma niekto buzerovať, keď nemusí, keď sa môžem usmievať. Načo by som mal byť špinavý, keď môžem byť čistý."
S ľuďmi pracuje rád. Baví sa s nimi o všetkom. „Napríklad im poviem, že pekne vyzerajú - sú to banálne veci, ale predsa sa s nimi nebudem baviť o robote, aby som im ešte viac znepríjemnil deň, keď viem, že celý deň robia. Chcem ich potešiť, a aj keď si časopis nekúpia, cítia sa dobre a ja tiež." Hoci sú ľudia rôzni, vraví, že medzi nimi nie sú zlí.
„Poznám ľudí, čo majú málo a dajú veľa, a tiež takých, čo majú veľa a nedajú."
Optimizmus a úsmev na tvári mu vidieť každý deň. „Úsmev lieči človeka. Načo hrešiť a nadávať? Čo má kto z takého života? Keď nadáva, myslí si, aký je extravagantný. Ale nie je. Ukazuje len, aký je hlúpy a ponižuje sám seba. Keď hreším, tak tam, kde ma nikto nepočuje. Aj ja zahreším, to je normálne, aj kde-čo porobím, ale tak, aby ma nikto nevidel - iba ten hore a ten to neprezradí," vraví s povestným úsmevom na tvári.
Neresti
Hlavnou neresťou Ľubomíra sú vraj cigarety. „Denne vyfajčím malú škatuľku. Tiež sa ľúbim najesť. Zjem všetko, len toho musí byť veľa. Vypijem jednu kávu.
A potrpím si na čistotu. Všetko, čo zarobím, mám rozplánované ako a na čo miniem. Vďaka ľuďom si môžem dovoliť veľa. Ľudia sú dobrí."
Stretnutie s bratom
Po mnohých rokoch sa dokonca stretol opäť so svojím bratom. Po všetkom, čo sa stalo, na seba stratili kontakt a viac-menej žil každý svoj život. „Vyhľadal ma. Ani som ho nespoznal. Tiež predáva Nota Bene, chodí čistý
a nepije, čo ma najviac teší.
Aj dnes sme boli spolu." Kontakt majú síce obnovený, ale podstatou ostáva, že sa musí každý
z nich spoliehať sám na seba.
„Som šťastný s tým, ako žijem. Nechcel by som byť iný. Mne stačí, aby som sa mal kde najesť, chodil čistý a mal kde spať. A aby som mohol byť medzi ľuďmi."
Niečo o Nota Bene
NOTA BENE je celoslovenský pouličný časopis, ktorý dáva šancu ľuďom bez domova, aby si pomohli sami.
NOTA BENE z latinčiny znamená „venujte pozornosť".
NOTA BENE vychádza raz do mesiaca.
NOTA BENE distribuuje v Žiline Diecézna charita Žilina, Dom charity sv. Vincenta na Predmestskej ulici.
Zdroj: notabene.sk
