ŽILINA. "Sú aj včelári, pre ktorých je to včelárenie len vidinou zaujímavého finančného príjmu. Takí však nevydržia dlho, pretože finančný efekt je nízky a neistý. Hoci v skutočnosti, pravda je taká, že človek so srdcom včelára má zisk vždy. Prináša mu ho radosť, ktorú mu včeličky darujú, pobyt v prírode a zdravie, je to vnútorný pokoj a k zisku patrí aj pocit z užitočnosti včelárstva pre všetkých ostatných," vyratúva svojím typickým pokojným hlasom Vitko.
„So včelami som sa stretol ešte cez druhú svetovú vojnu doma u otca v Malých Ledniciach pri Rajci," spomenie muž, ktorý sa môže hrdiť Striebornou medailou Štefana Závodníka za dlhoročnú obetavú prácu v Spolku včelárov Slovenska v prospech slovenského včelárstva. Pravdu- povediac, spočiatku som iba pomáhal otcovi, včiel som sa aj trochu bál a nemal som k nim vzťah. Tie korene však vo mne zostali. Keď som sa v 60-tych rokoch dal v Kotešovej na včelárenie, otec bol úplne nadšený. Máločo môže včelára potešiť tak, ako to, že má nasledovníka."
Učil sa od najlepších a učil výborných
Do Kotešovej prišiel ako mladý učiteľ a tamojší včelár Štefan Hrtánek mu daroval jeden roj. „Povedal som si, že ak už mám začať, tak len čo najmodernejšie. Študoval som literatúru a snažil som sa dostať do kontaktu s najprogresívnejšími slovenskými včelármi," spomenie. „Prihlásil som sa do kurzu odborných učiteľov včelárstva. Konal sa vo Výskumnom ústave včelárskom v Liptovskom Hrádku a na včelárskej paseke v Kráľovej pri Senci. Tam nám prednášali naozaj najlepší včelári zo Slovenska. No a to bolo v roku 1973."
Štefan Vitko hovorí, že ku včelám treba mať nielen vzťah, ale ich aj poznať. Ich biológiu aj správanie, rovnako ako ich obydlie a starostlivosť oň. Treba sa vyznať v technológii včelárstva. Nevyhnutné je pomáhať včelám v boji s chorobami. Dokázať sa vyznať v prírode a jej zákonitostiach je tiež zákonitosťou. No a všetky tieto poznatky Štefan Vitko odovzdával svojim kolegom a priateľom dlhé roky v bytčianskej a žilinskej organizácii včelárov.
„V rámci Slovenského zväzu včelárov som bol evidovaný ako odborný učiteľ včelárstva. Okrem prednášok pre dospelých viedol v Kotešovej aj žiacky včelársky krúžok. „Zúčastňovali sme sa na rôznych súťažiach, deti mali záujem a som veľmi rád, že viacerí z nich s výbornými výsledkami včelária dodnes."
Štefan Vitko maturoval na Gymnáziu v Žiline v roku 1951 a diaľkovo začal študovať na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Po jej preložení promoval v Trnave. V Kotešovej pôsobil od roku 1961, desať rokov ako učiteľ, desať rokov ako zástupca riaditeľa a desaťročie bol riaditeľ základnej školy. Jeho predmetmi boli chémia, prírodopis a práce na pozemku.
V Žiline si s rodinou postavili dom a päť rokov tu učil v škole na Hollého ulici. Bol aj okresný a krajský školský metodik. Jeho žiaci si ho najmä vďaka dlhoročnému pôsobeniu v Kotešovej pamätajú ako múdreho, rozvážneho, ľudského a spravodlivého učiteľa. Muža so srdcom, spätého okrem svojej rodiny a práce s prírodou a so svojimi včelami.
„Zo začiatku som mával 16 rodín, a keď som postavil kočovný voz, v 80-tych rokoch ich bolo aj 33," spomenie. Vzápätí sa opäť rozhovorí o svojej celoživotnej záľube: „Včely si vytvárajú obdivuhodné spoločenstvo. Ak
v ňom včela nie je, zahynie. Keď včela musí letieť, letí jeden či dva kilometre, aj polovicu nektáru minie na doplnenie svojej energie potrebnej pre let. Matka riadi všetky pochody v úli. Keď jej niet, včely sú bezradné. Ak to zacíti druhé včelstvo, zaútočia na tieto oslabené nešťastnice a vyrabujú im úľ. Včely majú výbornú orientáciu, a ak majú matku, vedia veľmi účinne brániť svoj úľ a rodinu."
Rodinná dynastia včelárov
Štefan Vitko, otec troch detí, na začiatku hovoril, že azda najväčším šťastím pre včelára je vychovať si svojho nástupcu. Vieme, že prostredníctvom svojich žiakov sa mu to už dávno podarilo. A v rodine? „Prvý z rodiny so mnou začal asi pred 15-timi rokmi včeláriť manžel našej dcéry Alenky Oliver Čvirik. Keď prejavil záujem, vo mne sa hneď zobudil učiteľ, chcel som mu ukázať včelstvá a porozprávať o živote včiel. Bolo však pod mrakom, včely boli práve vtedy veľmi nervózne a v podstate sa takmer nedalo vyjsť z auta," so svojím srdečným úsmevom spomenie a vzápätí dodá: „Oliver to však nevzdal a dnes je výborný. Má záujem, vedomosti a keď sa stretneme v sobotu ráno pri úľoch, pred prácou si dáme kávu a porozprávame sa, čím by sme mohli našim včeličkám vyjsť v ústrety, je to krásny pocit."
Nestor včelárstva má však ešte o dva dôvody na radosť viac. Ku včelám začal so záujmom chodiť aj Oliverov syn Miško. No a história ako keby sa opakovala. Ku včeláreniu si pred šiestimi rokmi začal budovať vzťah aj syn Štefana Vitka Peter, dnes už tiež aktívny včelár.
„Práca so včelami mi dala možnosť prežiť veľa krásnych chvíľ v prírode. Tešil som sa zo spoznávania včiel, zákonitostí ich života, z aktívneho oddychu. Mne veru nezobrala nič. Hoci manželka Želka by bola možno niektoré soboty radšej, keby som bol doma, vždy vedela, čo včely pre mňa znamenajú a bola k mojej takmer celoživotnej druhej láske žičlivá a ústretová," povie so známkami dojatia muž, ktorému zdravie predsa už nedovolí byť so svojimi včeličkami tak, ako by si želal.
Teší sa však zo svojich nasledovníkov. A potešil sa aj pred poslednými Vianocami, keď mu priatelia z Regionálneho spolku včelárov v Bytči prišli odovzdať Pamätný list pri príležitosti 80-teho výročia založenia Včelárskeho spolku pre Bytču a okolie. Aj už spomenutá „Strieborná včela" udelená Spolkom včelárov Slovenska tiež v minulom roku ho naozaj teší. No ako inak, najviac ho v tejto dimenzii jeho bohatého a ľudského života hreje, že cestu ku včelám, ktorou kráčal vyše štyri desaťročia, si našiel aj jeho syn Peter, zať Oliver a vnuk Miško.
Autor: Jozef V. Torba
