Dušan a Eva sú prakticky nevidiaci. Ona nevidí odmalička, on začal zrak strácať postupne. Napriek tomu sú zdraví a vedú plnohodnotný život. Pri Dušanovi stojí manželka, Eva trávi čas aktívnym pohybom a s kamarátmi.
ŽILINA, MOJŠ. Žijú medzi nami a častokrát sa za nimi obzrieme, keď ich stretneme na ulici. Čo človek, to jeden životný osud. Tiež majú svoje problémy. Prežívajú radosti i starosti každodenného života. Nevidiaci.
Evin príbeh
Evka Kosíková sa narodila prakticky nevidiaca. „Rozoznávam svetlo, ale keď je šero, tak už nerozoznám nič," vraví. Na základnú školu pre zrakovo postihnutých chodila do Bratislavy už ako 6-ročná. „Vtedy to bolo zlé, boli sme viac utláčaní. Lebo teraz chodia zrakovo postihnuté deti medzi zdravé a spoločne sa učia. Dnešná doba je v tomto veľmi dobrá," hovorí Eva.
Bývala na internáte, odkiaľ ju na víkendy brávali rodičia domov. „Boli všelijaké časy, aj ťažké, lebo keď sa dieťa odlúči od rodičov, je to ťažké, ale zas na druhej strane som rada, že som tam išla, lebo som sa naučila samostatnosti."
Eva Kosíková. Hoci nevidí, žije plnohodnotný život ako normálny človek. FOTO: KATARÍNA KVAŠŇOVSKÁ
Neskôr navštevovala školu v Levoči, kde sa vyučila za masérku. Toto povolanie ju živilo dvadsať rokov. „Človek má problém so zrakom, ale ruky má zdravé," hovorí optimisticky.
Zoznámenie sa s prostredím
V prostredí sa dokáže celkom dobre orientovať. Nikto by na prvý pohľad nepovedal, že Eva má problémy s očami. „Žilinu poznám, vyrastala som v nej, nemám problém kdekoľvek ísť. Ale s cudzím prostredím sa musím vždy najskôr zoznámiť. Musím dané miesto navštíviť aspoň 3 - 4-krát, aby som vedela, kde som. Samozrejme, niekedy to trvá aj dlhšie," prezrádza.
Pri rôznych činnostiach jej často pomáhajú priatelia, známi a rodičia. S úradnými vecami zas pracovníčky Únie nevidiacich a slabozrakých na Slovensku v Žiline. Veľa vecí však ovláda sama. Doma pozná doslova každý kút. Vie, kam si čo položí. „V byte si svietim, lebo svetlo mi pomáha. Ale aj keď to svetlo nemám, viem presne, kde sa čo nachádza a nechápem, ako niektorí ľudia nemôžu vedieť, kde čo majú. Veď, kde si to uložím, tam to musím nájsť. Či drogériu, či oblečenie, či tlačivo, všetko má svoje miesto."
Má zvukové hodiny, ktoré jej povedia koľko je hodín. Dokonca má i hovoriacu kalkulačku. Doma si varí sama. „Neraz som sa popálila, či niečo preliala. Ale to je normálne," hovorí Eva. Do obchodu často chodieva s doprovodom. „V samoobsluhe ma obslúžia predavačky, ale v obchodoch s regálmi neviem, kde sa čo nachádza. Keď idem sama, poprosím predavačky a tie sú väčšinou ochotné mi pomôcť."
Žije aktívny život
Napriek tomu, že Evka momentálne nepracuje, žije dosť aktívny život. Venuje sa svojim záľubám. „Človek musí brať život taký, aký je, nemôžeme zostať stáť s tým, že mám problém s očami, skončil som. Nikoho to nezaujíma, na každom je, ako sa rozhodne," vysvetľuje a pokračuje: „Mne sa to možno ľahko hovorí, lebo som výrečná a nemám problém komukoľvek sa prihovoriť, keď potrebujem pomôcť."
Keďže má v súčasnosti veľa voľného času, využíva ho na šport a zábavu. „Korčuľujem, plávam, behám, strieľam. Cez víkendy pravidelne chodievam na športové turnaje." Veľmi obľubuje aj turistiku. „Láka ma hlavne čerstvý horský vzduch a pokoj prírody. Človek má dobrý pocit, že robí niečo pre svoje zdravie. Že nesedí, ale pohybuje sa. Lebo pohyb je základ zdravia." Tiež veľmi rada počúva audioknihy.
Často chodieva aj za zábavou. „Vždy na Deň nevidiacich, ktorý býva 12. novembra, ideme s kamarátmi do Levoče alebo do Bratislavy." Tam sa spolu vytancujú a zabavia. Spoločne sa takáto väčšia partia vyberie aj k moru. „Najradšej chodievam do Chorvátska, lebo je to najbližšie," hovorí, a ako ďalej prezrádza, obľubuje aj iné destinácie. „Kamienky mi nevadia, skôr mi vadí piesok, lebo ten je všade, v ušiach, vo vlasoch."
Do mora chodievajú väčšinou už o 6.00 h ráno. „Vtedy sa pláva najlepšie. More je pokojné. Často plávame až k bóji." Nebojí sa, že by sa utopila, pretože spolu s nimi do vody chodia aj tí, čo vidia a včas ich dokážu varovať pred prípadným nebezpečím.
A po večeroch to v zahraničí žije. „Je tam strašne veľa hluku, nie ako u nás," porovnáva Eva a teší sa na svoju ďalšiu dovolenku.
Dušanov príbeh
Dušan Milo má odmalička problémy s očami. Ako sám povedal, je to rodová chyba. „Človek za šera čo to vidí, ale po tme nevidí vôbec nič." Keď bol malý, absolvoval niekoľko liečení na oči, no postupne sa mu zrak aj tak začal zhoršovať. „Začalo sa mi videnie zužovať od krajov smerom do stredu. A teraz vidím už len centrum, aj to len pri dobrom svetle," vysvetľuje Dušan a pokračuje: „Zhoršuje sa to a až 90% ľudí, ktorí sa dožijú vysokého veku, oslepne."
Dušan Milo vo svojom kráľovstve, stolárskej dielni. Trávi tam všetok svoj čas. Pri práci mu pomáha jeho manželka, ktorá mu je zároveň oporou. FOTO: KATARÍNA KVAŠŇOVSKÁ
Autá sú jeho vášňou
Diagnózu zhoršujúceho sa zraku sa dozvedel ešte ako malý chlapec, a tak bol pripravený na to, čo ho čaká. „Napriek tomu som chcel byť plnohodnotný, a tak som sa šiel učiť za stolára," hovorí. Nebolo to však také jednoduché. „Prakticky ma odpisovali len do Levoče, kde je škola pre nevidiacich, ale nakoniec to spravila doktorka tak, že zlikvidovala moju zrakovú kartu. A mohol som ísť za stolára."
Hoci ho vždy bavili autá a chcel sa vyučiť za automechanika, osud mu to nedoprial. Napriek tomu si urobil vodičský preukaz a do svojich 26 rokov šoféroval. Doteraz si rád vypočuje všetko okolo motorov, či sadne na motorku svojej dcéry. „Občas ma na nej prevezie, z čoho som úplne šialený," vyznáva sa Dušan a smutne dodáva: „Stále ma to ťahá k autám, strašne rád by som si zajazdil aj závodne. Žiaľ, nemôžem, a to je môj najväčší bôľ."
Napriek tomu zostáva optimistom. „Je pravda, že je veľa ľudí, ktorí si myslia, že keď prídu o zrak, prišli o život. Ale nie. Život treba dožiť, nezatvárať sa pred ním. Veď možno na druhom svete nám bude dobre."
Študoval v Liptovskom Hrádku, a ako prezradil, dal by sa napísať román o tom, čo všetko zažil počas štúdií.
Problémy robila nielen dochádzka, ale aj učni z vyšších ročníkov. „Keď sme chodievali z večere alebo olovrantov, vždy čakali starší nastúpení v rade s otrčenými rukami a museli ste im dať desiatu. Ja som ale tie ruky nikdy nevidel, prešiel som okolo nich, až začali za mnou chodiť na izbu, že som iný frajer," smeje sa teraz na tom Dušan.
Nik nevedel, že nevidí
Dostal sa do roboty. Pri vstupnej prehliadke nepriznal, že nevidí. „Na mne nikto nikdy nezbadal, že nevidím a že sa mi zrak zhoršuje," prezrádza s úsmevom Dušan. Robil do pádu socializmu a ešte chvíľu po ňom. „Ťažko sa mi robilo, materiál býval po dielni rôzne porozhadzovaný, a tak sa neraz stalo, že som nabral kolegu, alebo o niečo zakopol. Bolo to kruté, doteraz mám nohy poobíjané."
Neskôr ho vypísali na predčasný dôchodok. „Mne to nedalo, tak som nabehol na živnosť. V rodičovskom dome bola stolárska dielnička, čo mám aj teraz. V nej som robil pre veľa firiem a ľudí, rôzne kostry na sedacie súpravy, zariadenia napríklad pre krčmy, bary. Všetko som robil s manželkou a s jedným šikovným chalanom z rodiny.
S manželkou sa zoznámil, keď mal osemnásť a už ako dvadsaťročný jej prisahal lásku na celý život. „Ona je asi tá najväčšia opora, čo mám." V práci mu ochotne pomáha. Dokonca aj prostredníctvom nej rozoznáva jednotlivé druhy dreva.
Voľný čas
Dušan Milo vie aj variť. V lete vyberie kotlík von a varí guľáš. „Veľmi rád grilujem. Opekaná býva klobáska, slanina aj moje palce," smeje sa Dušan. Rovnako sleduje aj televíziu. „Keď si sadnem, v podstate vidím to centrum, aj keď je pravda, že niektoré filmy sú veľmi rýchle, všetko mi lieta pred očami, tak
z toho nič nemám, ale pozerám. Rád by som aj čítal, ale je to utrpenie. Zle sa mi prechádza zo strany na stranu, či na riadok."
Občas si vybehne zastrieľať z luku, zo vzduchovky, spolu s manželkou sa dokonca vozia na tandeme. V poslednom čase ale najviac športujú pri budovaní si svojho domu.
„Myslieť na to, že možno úplne oslepnem, nie je dobré. Stále verím, že mi zrak vydrží čo najdlhšie. Neviem, čo všetko by som potom dokázal, ale asi by som sa chcel viac ukázať ako doteraz."
