RAJECKÉ TEPLICE. Kroj alebo ľudový odev označoval oblečenie ľudu žijúceho na dedinách, ktorý sa v minulosti zaoberal prevažne roľníctvom a pastierstvom.
Júlia Knapcová je mladá dievčina, ktorá si vybrala štúdium etnológie práve so zameraním na ľudové odievanie a folklorizmus. „Dala som sa na to, lebo je to materiálne dedičstvo našich otcov, ktoré ma zaujíma," hovorí s nadšením. K etnológii má blízko aj vďaka svojej práci v Krajskom kultúrnom stredisku, kde sa ľudovému odievaniu môže naplno venovať a zároveň si tým svoje poznatky obohacovať a výskumy zaznamenávať. Júlia je tak jednou z mála ľudí, pre ktorú je jej práca aj záľubou.
Naši predkovia
V súčasnosti sa kroje objavujú vo folklórnych súboroch, hoci podľa Júlie sa kroj takto viac dehonestuje a mutuje. „Preto treba začať riešiť problematiku, ako sa vrátiť k pôvodnému, ako sa vrátiť k tomu, čo treba zachovať, a podchytiť výrobcov ľudových odevov," vraví.
Sama vie, že nie je jednoduché nájsť pôvodných výrobcov ľudových odevov. A táto práca si vyžaduje maximálne úsilie a snahu chodiť po jednotlivých obciach a hľadať ľudí najstarších generácií, ktorí majú ešte
v spomienkach zachované prvky pôvodných krojov.
„Prvé výskumy sa začali robiť už dávnejšie, keď ešte žili pôvodní nositelia krojov, ale teraz je to už problém, pretože kroj sa nosí iba v rámci nejakých folklórnych osláv či vystúpení folklórnych skupín." Každodenné nosenie krojov začalo totiž zanikať po druhej svetovej vojne. Hoci sa ešte i dnes v niektorých obciach nájde žena, ktorá si kroj rada oblečie, je to skôr výnimkou ako pravidlom.
„Napríklad v Belej chodí ešte doteraz jedna žena oblečená v kroji do kostola.
V Čičmanoch zas bola posledná žena, ktorá nosila kroj, v roku 2003. Ako zomrela, z obce kroj úplne zmizol," vysvetľuje Júlia. Ostatné ženy kroj nenosia, a ak si ho predsa len oblečú, tak je to len pri príležitosti spomínaných osláv obce a ich vystúpenia.
Kroje z Rajeckej doliny
Ako nám Júlia prezradila, všetky kroje ešte nepozná a vraj ich asi nepozná nikto. „U nás platí staré pravidlo: čo vŕšok prejdeš, to iný kroj nájdeš. Takže máme veľké množstvo typov krojov." Ona sa zameriava na tie z nášho regiónu. Konkrétne zmapovala kroje z Rajeckej doliny. „Spolu s kolegyňou sme začali robiť prieskumy odevov aj mikroregiónu Terchová, do ktorého patrí 16 obcí, ktoré máme v pláne spracovať," prezrádza. Tiež tvrdí, že hoci si niekto myslí, že je iba terchovský kroj a žiadny iný, nie je to pravda. „Každá obec má svoje špecifikum, či len vo výšivke, alebo dĺžke sukne, vždy je tam rozdiel."
Len dlhodobý a podrobný výskum ukáže, aké rozdiely ešte nájdu. Na kroj totiž vplývalo viacero faktorov. „Bola to spoločenská a triedna príslušnosť, náboženstvo a svetonázor, styk s cudzinou a s historickou módou vyšších spoločenských vrstiev," vymenúva Júlia. Okrem toho naň pôsobili i spoločenské funkcie. „Odlišoval sa odev pracovný, sviatočný, obradový i na iné príležitosti. Význam mali aj biologické znaky, pohlavie, vek či rodinný stav ."
Rovnaký vplyv mal aj materiál, z ktorého si ľudia odevy vyrábali. „V dnešnej dobe je problém zohnať aj materiál, lebo už nie je ten, čo sa používal pred rokmi. A hoci sa dá nahradiť iným materiálom, už nie je taký kvalitný, ako ten predtým. Rovnako je veľmi ťažké zohnať súkno, alebo modrotlač. Jednoducho, niektoré techniky zanikajú úplne."
Typická technika pre ženský kroj bola plisovaná, skladaná alebo riasená sukňa. „Pre Rajeckú dolinu bola typická skladaná sukňa, pre Čičmany riasená. Riasenie je asi najťažšia technika, pretože ženy si sukne riasili nechtami jednu riasu po druhej a trvalo im to aj niekoľko hodín. Dnes už si napríklad ženy vedia nariasiť sukňu podľa starej, ale nevedia si ušiť novú a tú nariasiť. Nepoznajú techniku, ktorou sa to robilo, a tak tá technika zaniká."
Viac ako dve tisícky za kroj
Najzaujímavejším a najprácnejším krojom bol kroj čičmiansky. „Čo je aj zaujímavé, pretože je to obec odrezaná od sveta. Ľudia tam neboli bohatí, zarábali si podomovým predajom, vyrábali papuče. Zrejme si však tú chudobu vynahrádzali v tom, že mali bohato vyšívané kroje," hovorí Júlia. Typické farby pre ich kroje boli žltá, oranžová a bordová. Za vzory používali orientálne motívy, geometrické tvary, srdcia či zvieracie motívy. Ich kroj vynikal spomedzi všetkých okolitých obcí najviac. Vďaka čomu bol ľahko zapamätateľný aj pre laika.
V súčasnosti, keby sme chceli vyčísliť kompletný ženský čičmiansky kroj, vyšiel by vraj približne na 2300 eur. „Len bohato vyšívaná mužská košeľa stojí okolo 830 eur," netají pred nami cenu Júlia. Podľa jej slov sa jedna čičmianska košeľa vyšívala celú jednu zimu.
Kroje sa okrem typu výšiviek a farieb líšili aj napríklad nosením šatiek na hlavách. „Ľudia vedeli, že napríklad táto žena je Čičmianka, lebo má „rohatý účes". Volali to podľa dvojrohej šatky, ktorú mali na hlavách," vysvetľuje Júlia. Rovnako bol rozdiel v úprave hlavy, type zástery či rukávcov.
Folklórne skupiny a ich tradičné prvky
Vo folklórnych súboroch, ktoré na Slovensku vznikajú, je podľa Júlie Knapcovej problém aplikácie ľudových motívov a kompletný stav zachovania odevu. „Sú folklórne skupiny, ktoré vznikajú na dedinách a spracovávajú materiál svojej obce, názvoslovie, zvykoslovie. Snažia sa zachovať svoj kroj autenticky. Veľmi dobrým príkladom je súbor Javorníček z Hvozdnice či Hájovček zo Strečna.
Pri nich vidieť, že dlho pracovali na tom, aby sa dostali k pôvodnej forme odevu a podľa toho, čo zistili, si dali ušiť kroje," chváli Júlia malé súbory a zároveň začína s trochou kritiky tých väčších: „Potom sú súbory v Žiline či v hociktorom väčšom meste, kde sa typický kroj či tance nezachovali, a tak spracovávajú folklór z celého Slovenska. U nich sa skôr ten kroj nepribližuje ku skutočnosti. A mnoho súborov využíva pri šití krojov nové vzory, nové prvky, ktoré tam pôvodne kedysi vôbec neboli."
To rozdeľuje ľudí na dve skupiny. Jedných, ktorí sú za autentickosť, druhých, ktorí vítajú inovácie a nové prvky. Každý sa môže rozhodnúť, ku ktorej skupine sa pridá. Júliin postoj už poznáme.
