Jej život a myseľ patrili len jedlu, váhe, kalóriám a štíhlej postave

ŽILINA. Lucia, na prvý pohľad sympatické usmievavé dievča. Nikto by na ňu nepovedal, že mala problém - s jedlom. Ale mala. Lucia bola totiž bulimička. Dlhé roky to „úspešne" tajila pred svojím okolím. „Milovala som jedlo, vlastne, stále ho milujem, avšak v našej rodine ženy nikdy neboli veľmi štíhle a ja som sa bála, že budem ako ony. To som nemohla dopustiť. Chcela som byť štíhla ako prútik," začína rozprávať svoj príbeh Lucia.
Keď mala sedemnásť rokov, našla si priateľa.

„Ešte v tom období som vlastne ani veľmi neriešila, či som chudá, alebo viac pri sebe." No jedného dňa jej priateľ povedal, že má veľký zadok. „Ostala som zarazená, zobrala som to vážne. A po pár ďalších podobných poznámkach na moju adresu som sa rozhodla s tým niečo urobiť."

Aby si nemusela odopierať takzvané zakázané jedlá, začala hľadať spôsob akým by si dopriala a zároveň ostala štíhla. Rozhodla sa pre vracanie.

Posadnutá líniou

„Spočiatku som si vravela, že budem jesť menej alebo vôbec nič. No moje telo si jedlo pýtalo," vraví Lucia a pokračuje: „Niekde som sa dočítala, že niektoré ženy riešia svoj problém s nadbytočnými kilami vracaním. Jednoducho čo zjedia, vzápätí vyvrátia. Tak som to skúsila." A začal sa kolotoč. Každý, kto to raz skúsi, si vraj zvykne, a tak sa do toho hlbšie prepadá. Tým prípadom bola aj Lucia.

Aby si bulimičky nemuseli odopierať takzvané zakázané jedlá a zároveň ostali štíhle rozhodnú sa pre vracanie. ILUSTRAČNÉ FOTO: FLICKR.COM

„Zo začiatku som si vyvolávala vracanie len občas," spomína na začiatky. Bývalo to vraj po veľkých slávnostných či rodinných obedoch i večeriach. „Zjedla som vždy všetko, čo som mala na očiach a potom som to vyvracala. Bola som so sebou spokojná." No postupom času si vyvolávala zvracanie čoraz častejšie.

Ráno len otvorila oči a už rozmýšľala, kedy a čo bude jesť. Keď sa na seba pozerala v zrkadle, videla dievča s tučnými stehnami a veľkým pozadím. V skutočnosti bola už len kosť a koža. „A aby mi kilá išli dolu rýchlejšie, začala som aj cvičiť."

Guláš, k tomu peceň chleba

Jej život a myseľ patrili len jedlu, váhe, kalóriám a štíhlej postave. „Nákup v obchode mi trval aj dve hodiny, kým som prepočítala všetky kilokalórie na kilojouly," prezrádza Lucia. Večer po 17 h už nič nejedla, lebo niekde čítala, že tak sa chudne najlepšie. „Skúšala som aj rôzne diéty, no nakoniec všetky skončili tým, že som sa prejedla a šla na toaletu."

Neskôr to dospelo až do štádia, kedy bez jedla nedokázala vydržať. „Budila som sa aj v noci
s myšlienkou na jedlo. Bolo to strašné. Nejaká zvláštna sila akoby ma ovládala a nútila ma vyjedať všetky zásoby v chladničke." Tie nakoniec vždy skončili v záchodovej mise.

Lucia nemala problém na posedenie zjesť trojlitrový hrniec gulášu, zajedať ho celým chlebom, na to si ešte dať dva smotanové jogurty a dezert v podobe troch balíkov disco keksov alebo iných sušienok. „Doma mi na to nik neprišiel. U nás totiž vždy bolo veľa zásob jedla, keďže mám ešte troch bratov. Naši si vždy mysleli, že to zjedli oni. A pritom som ja jedla za troch."

Aby sa nikto o jej chorobe nedozvedel, väčšinou vracala, keď bola doma sama. Počet súrodencov však nasvedčoval tomu, že to nie vždy bolo možné, a tak vracala aj do umývadla alebo do sprchy. „Pri tečúcej vode nikto nepočul moje dávivé zvuky.

A keď sa upchala sprcha, čo sa stávalo pravidelne, vždy som ju prečistila prípravkom, ktorý som na to špeciálne kúpila." Tiež zakaždým odchýlila okno a pustila dnu čerstvý vzduch, prípadne zápach zvratkov prebila sprejom.
Lucia zvykla dáviť niekedy raz za dva dni, inokedy aj trikrát za deň. „Všetko záviselo od môjho záchvatu žravosti."

Raz náhodou objavili jej zvratky pri oprave umývadla. „Vtedy som sa rýchlo vyhovorila, že mi v noci bolo tak zle, že som to nestihla na záchod." Nechcela, aby mal niekto čo i len podozrenie, že s ňou nie je niečo v poriadku.

Prejedanie sa na maximum

Podozrenie prišlo, keď schudla na 50 kíl, čo je pri výške 165 centimetrov hranica podváhy. „Vtedy som si povedala, že s tým prestanem. No nevydržala som ani dva mesiace. Kilá šli hore veľmi rýchlo a to sa mi nepáčilo. Chcela som byť krásna, štíhla." A tak sa jej kamarátka bulímia ozvala znova. „Vtedy som dokázala toho pojesť ešte oveľa viac ako predtým. Keďže som mala 24 rokov, sama som si zarábala na živobytie a z každej výplaty išla väčšia polovica na potraviny." Keďže stále bývala u rodičov, nemusela sa jedlom zásobovať sama. Inak by jej, ako povedala, nestačila na jedlo ani celá jej výplata.

„Prejedala som sa, keď ma nikto nevidel. Dokázala som naraz zjesť štyri pizze, k tomu dva rožky so šunkou a syrom, polkilovú zmrzlinu a k tomu celú nutellu. Toto obrovské množstvo jedla mi rozťahovalo žalúdok. Začala som mať výčitky, že som neodolala, že som bola opäť slabá. Nenávidela som sa a musela som sa toho pocitu rýchlo zbaviť. Vypila som liter džúsu alebo vody a strčila si dva prsty do hrdla."

V tom období už Luciu nezaujímali ani priatelia, ani známi. Jediné, čo chcela, bola samota a myšlienky na jedlo.

Lucia dvanásť rokov strávila nad záchodovou misou. ILUSTRAČNÉ FOTO: FLICKR.COM

Ako v bludnom kruhu

Zlá životospráva sa na Lucii začala prejavovať. „Na prstoch pravej ruky som mala až krvavé zárezy od zubov," hovorí. „Často som odpadávala, cítila sa slabá. Bola som psychicky na dne. Tiež mi začali vypadávať vlasy a mala som problémy so zubami." Vedela, že nie je v poriadku. Po dvanástich rokoch si konečne priznala, že má problém. To bol prvý krok k jej uzdraveniu.

„Chcela som si pomôcť, no nevedela som, na koho sa obrátiť. Veľmi som sa za seba hanbila. Mala som strach, že sa bulímie nezbavím," priznáva Lucia. „Pri bulímii je najhoršie to, že človeka ovláda. Môžete si stokrát hovoriť, že je to odporné, že to už nespravíte. Nepomôže to. Možno vydržíte pár dní, ale už sa nenajete bez pocitu viny. Je to ako prekliatie, ako kruh, z ktorého nemôžete uniknúť."

Záchrana v pravú chvíľu

Pomoc začala Lucia hľadať najskôr na internete. „Čítala som si príbehy iných žien, ktoré trpeli bulímiou. Dodávalo mi to silu bojovať a odvahu zakročiť proti vlastnej závislosti. Zistila som, že problém nie je len v stravovacích návykoch, ale hlavne v mojej hlave."

Rozhodla sa začať liečiť. Vyhľadala odbornú pomoc, aby sa vyslobodila zo siete zvanej bulímia.
Definitívny krok k uzdraveniu podľa Lucie nastal, keď o svojej chorobe povedala svojim blízkym. Najskôr ostali v šoku, nemohli uveriť, že si nič nevšimli. „Mala som šťastie, neobrátili sa mi chrbtom. Skôr sa mi snažili pomáhať."

Odvtedy prešli takmer tri roky. Lucia na chorobu už iba spomína. „Nehanbím sa za seba, ani za to, čo som vtedy robila. Bolo to súčasťou môjho života a dnes som s tým obdobím už vyrovnaná."