VIEDEŇ. Ak jestvuje nejaká moderná „čnosť", ktorou sa každý radi zdobíme, tak je to iste tolerancia. Každý chce byť považovaný za otvoreného a tolerantného človeka. Ak naopak označíme niekoho za netolerantného, máme pred očami človeka nespoločenského, nekomunikatívneho, tvrdohlavého a neústupčivého. Kto by chcel žiť a komunikovať s netolerantným človekom?...
Preto sme všetci tolerantní a skoro vždy je tu nebezpečenstvo, že zamieňame toleranciu s ľahostajnosťou. Ak nemáme životné hodnoty a vyhranené životné postoje, je veľmi ľahko stotožniť sa alebo súhlasiť s akýmkoľvek iným názorom.
Predstavte si však, že žijete hodnoty, s ktorými sa hlboko stotožňujete, ktoré sa stali akýmsi vnútorným kompasom vášho života, že vám je niečo „sväté" a človek s iným názorom, vám vaše hodnoty nabúra, postaví do otázky, možno zosmiešni a tým vaše životné smerovanie zneistí. Stáva sa to nielen v oblasti mravnej a náboženskej, ale aj v spoločensko-politickom živote, ale tiež i v najintímnejších vzťahoch: cítite to vo vašom myslení, cítení, konaní a ohrození. Cítite napätie, ktoré vzniklo medzi vami a tým druhým.
V takýchto prípadoch je žiadaná tolerancia. Tolerancia je premostenie dvoch rozličných hodnôt, mienok, životných postojov. Samotné slovo pochádza z latinského: tolerare, čo v slovenčine znamená: odtrpieť, pretrpieť.
Ak tolerujem, dávam priestor postoju iného nie preto, že mi to je jedno, ale preto že zoberiem na seba napätie, ktorá z toho vznikne, že som ochotný toto napätie „pretrpieť", že som ochotný urobiť v mojom živote priestor pre iný názor, aj keď je to spojené s otázkami, neistotou a bolesťou.
Možno sa opýtate: Kde je hranica tolerancie? Musím všetko vziať na seba, všetko pretrpieť? Je hranica, ktorú nemôžem vzdať, aby som zostal verný svojim postojom?
Samozrejme, že medzi dvoma rozdielnymi názormi a ideami je vždy hranica, ktorá ich delí. Tolerovať neznamená zrušiť ju, ale prijať, že tu je, aj keď je to spojené s bolesťou a utrpením.
Myslím si, že nie je možné nikoho k tolerancii nútiť alebo ju od niekoho vyžadovať. Tolerancia vychádza z vnútra, je to vnútorný postoj, ktorý vychádza z nášho slobodného rozhodnutia, z našej schopnosti milovať.
V našej kresťanskej tradícii máme jeden obraz, ktorý nie je ľahké uskutočniť: nechať rásť kúkoľ aj pšenicu až do žatvy. Čo to znamená v konkrétnej životnej situácii a ako s tým zaobchádzať, je úlohou každého jedného z nás. Zdá sa však, že s touto úlohou nebudeme nikdy hotoví.
