Skončiť s drogami je ťažké, hovorí abstinujúci narkoman

ŽILINA. Volá sa Dušan, má dvadsaťsedem rokov, stále zamestnanie, popri ktorom študuje na vysokej škole. Má manželku a ročného syna. Ešte pred štyrmi rokmi to tak ale nebolo. Vtedy bral totiž pervitín. Dlhých sedem rokov. Liečbu absolvoval pred štyrmi rokmi, no dobre vie, že skončiť s drogami nie je také jednoduché, ako by chcel.

„Zo začiatku je to zábava, máte abnormálne sebavedomie, ale časom sa to zmení, začnete byť závislí a potom sa človek vnútorne položí. Liečenie je asi jediná možnosť, ako sa z toho dostať. No ani vtedy ešte človek nevyhral," hovorí o príťažlivosti drogy Dušan.

Rád experimentoval

Dušan pochádza z úplnej, normálne fungujúcej rodiny. Jeho detstvo bolo šťastné a nepostretla ho žiadna tragická životná udalosť. Napriek tomu sa závislosti nevyhol. „Problémy v mojom živote začali, zhruba keď som mal trinásť rokov. Vtedy sme sa presťahovali na sídlisko. Chcel som zapadnúť do partie, nájsť si nových kamarátov," začína približovať svoj príbeh Dušan.

„Vtedy som po prvýkrát skúsil alkohol a cigarety. S partiou chalanov a dievčat, s ktorou sme sa pravidelne každý deň stretávali, sme sa nudili, a tak sme často experimentovali. V štrnástich som skúsil marihuanu, tablety a LSD," pokračuje.

„Medzi šestnástym a sedemnástym rokom som začal brať pervitín." Väčšinou, ako spomína Dušan, bral drogy len v piatkové večery, keď šli s kamarátmi na zábavu alebo na chatu. „Veľakrát sme frčali na piku aj celý víkend. Prvé dva dni v škole sme potom ešte z toho boli trochu mimo."

Po maturite, ktorú na prekvapenie úspešne zvládol, sa rozhodol ešte spolu s dvomi kamarátmi odísť za prácou do Čiech. V novom prostredí a novom zamestnaní si potrebovali trochu zvýšiť sebavedomie. „Kamarát, ktorý nám dohodil v Čechách prácu, tam mal známeho, ktorý nás dostal k perníku. Nič viac sme k šťastiu nepotrebovali."

Liečenie je asi jediná možnosť, ako sa z toho dostať. No ani vtedy ešte človek nevyhral.

Od šnupania prešiel k ihle

„Spočiatku to bolo skvelé. Mal som veľa energie, práca ma bavila, cítil som sa lepšie. Mal som vyššie sebavedomie, zarábal som veľa peňazí, lebo som robil veľa nadčasov. V podstate mi v prvých mesiacoch droga viac dávala, ako brala," opisuje prvé dojmy s drogou.

Postupne však musel dávky zvyšovať. „Spočiatku som šnupal pervitín len raz za dva týždne, alebo dokonca iba raz za mesiac." Časom sa mu to ale zapáčilo a začal brať drogu častejšie. Stále si vravel, že má nad tým kontrolu. No ako ubiehali dni a mesiace, postupne musel dávky zvyšovať.

„Pokým som šnupal, dalo sa to ako tak ovládať. No potom som si začal pervitín pichať do žíl." Tie už také ovládnuteľné neboli. Dušan sa dostal do štádia, kedy už nebolo dňa v týždni, čo by si nepichol. Kvôli závislosti ho nakoniec vyhodili z práce.

ILUSTRAČNÉ FOTO: FLICKR.COM

„Zvýšené dávky si vyžadovali viac peňazí a tie mi začali dochádzať." Spolu s kamarátom, s ktorým býval na priváte, tiež závislým, sa rozhodli si peniaze zohnať iným spôsobom. „Byt, ktorý sme mali v prenájme, sme mali plne zariadený. Nie dlho. Všetko v ňom sme rozpredali, aby sme mali na ďalšiu dávku."

No robili aj horšie veci, ako sám priznal. „Klamal som rodine, volal som im domov a prosil ich, aby mi poslali peniaze, že som nedostal výplatu a potrebujem zaplatiť nájomné za byt. Keď už ani to nestačilo, jednoducho sme s kamarátom začali kradnúť. Túlali sme sa po nociach ulicami a okrádali chodcov. Niekedy aj cez deň. Mnohokrát sme totiž nemali prehľad, či je deň, či noc. Najľahšími obeťami boli dôchodcovia a ženy, zamerali sme sa prevažne na nich." Mali šťastie, že sa nikdy nedostali do rúk polície.

Halucinácie a paranoja

Telo si pýtalo svoju dávku, absťáky boli totiž kruté. „Často som ich zapíjal alkoholom aj dva dni. Správal som sa ako paranoik. Stále som sa pozeral do kukátka na dverách, či niekto nejde, bál som sa ľudí na ulici, neustále som sa obzeral, mal som pocit, že ma niekto prenasleduje. Často som bol v takom stave, že som sa schovával za kontajnery na ulici. Dokonca, keď som sa s niekým rozprával, počul som pritom iné hlasy," spomína si na abstinenčné príznaky a s nimi spojené halucinácie.

„Stalo sa mi dokonca, že som pozeral televíziu a moderátor na mňa prehovoril: Snaž sa, Dušan. Veď ma chceš! So mnou ti bude dobre!". Takéto situácie Dušan riešil ďalšou dávkou. No ako sa vyjadril, bolo to len horšie.

Nakoniec sa všetko prevalilo. Keďže neplatili nájomné, majiteľ bytu ich vyhodil na ulicu. Túlal sa po uliciach českého veľkomesta zväčša sám a špinavý. „Možno to bol týždeň, možno mesiac, fakt neviem. Bol som
v takom stave, že som si to neuvedomoval a bolo mi to jedno."

Nakoniec sa to však zmenilo. „Neviem presne kedy, ale práve v tom období môjho života nastal zlom, keď som si konečne uvedomil, čo som spravil, čo sa stalo." Vrátil sa domov na Slovensko k svojej rodine. Čo sa týkalo jeho vtedajšieho kamaráta, ten ostal v Čechách a vraj ho odvtedy už nevidel. „Doma som rodičom povedal, čo sa stalo. Dali mi ultimátum, buď sa budem zo závislosti liečiť, alebo ma viac nepoznajú." Našťastie si Dušan vybral prvú možnosť.

Štvrtý rok bez drogy

„Vyhľadať pomoc a podstúpiť liečbu je veľmi ťažké, pretože to znamená pripustiť si niečo, čo ste dlhý čas odmietali. Pripustiť si, že ste drogovo závislý. A to je ťažké. Veľmi ťažké." Napriek tomu si to pripustil a priznal. „Som narkoman, vyslovil som po prvýkrát nahlas v centre pre drogovo závislých a po prvý raz som tomu aj uveril."

Od toho dňa ubehlo niekoľko mesiacov. „Postupne som pochopil, že celý môj doterajší život išiel mimo mňa, mimo reality. Zistil som, že sa viem tešiť, smiať, rozprávať úprimne o sebe a bez zábran. Začal som pociťovať, že som na svete rád."

Po liečení sa začal stretávať s inými abstinujúcimi narkomanmi, a ako priznal, ešte doteraz sa s niektorými stretáva. „Navzájom si dokazujeme, že bez drogy sa žiť dá. Aj keď to býva ťažké. Najmä prvý rok po liečení som mával chuť na drogu. Niekedy to bolo raz za týždeň, inokedy päťkrát za deň. A ak som nedostal na ňu chuť cez deň, často sa mi o nej snívalo."

Dnes už je to vraj lepšie. „Skončiť s drogami je beh na dlhú púť. Človek musí byť presvedčený, že ich k životu nepotrebuje. Musí v sebe nájsť silu. Je to veľmi ťažké a zložité."

Dušan našiel svoju silu a zmysel života vo svojej manželke, ktorú spoznal popri štúdiu na vysokej škole. Po roku známosti sa vzali a majú ročného syna. Pre Dušana, ako sám poznamenal na záver rozhovoru, sú teraz drogou oni dvaja.