ŽILINA. Výzdoba vajíčok okovaním je ojedinelá a vzácna. Dlho sa o tomto spôsobe výroby veľkonočných vajíčok neviedli žiadne záznamy. Až raz, ako nám povedal Vít Pieš - rodený Čičmanec, v roku 2000 vyšiel časopis Remeslo, umenie, dizajn, ktorý vydáva Ústredie ľudovej umeleckej výroby ÚĽUV a v ňom bol článok od Oľgy Bodorovej, pracovníčky Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. „Písala v ňom práve o vajíčkach zdobených okovaním. Vraj sú veľmi vzácne a len v niektorých múzejných zbierkach.
V Rimavskej Sobote majú päť kusov a v Tekovskom múzeu jeden. Vraj na celom Slovensku ich celkovo môže byť najviac desať. Chytilo ma to za srdce. Chcel som vedieť, ako to tí naši otcovia robili," vysvetľuje Vít Pieš, ktorý je v súčasnosti asi jediný muž, čo také niečo dokáže.
„Nevedel som, ako sa to robí, tak som začal skúšať a špekulovať," prezrádza. Návody na výrobu vraj neexistujú, ale on chcel prísť na techniku našich starých otcov. „Predsa len, vajíčko má jemnú škrupinku."
Nakoniec sa mu to podarilo. Prišiel na správny spôsob a dnes už má vo svojej zbierke niekoľko takýchto vajíčok. Získal za ne aj ocenenia. Už prvá celoštátna výstava, ktorú s nimi absolvoval na východe Slovenska, mala úspech a posmelila ho, aby spravil ďalšie vajíčka. Na celoštátnej výstave v Čadci za ne získal krásne 1. miesto.
Okovať sa dá každé vajce
Na výrobu vajíčok používa medený alebo mosadzný plech. Závisí to od toho, aký sa mu podarí zohnať. Tiež vraj nezáleží na jeho hrúbke, aj keď sám hovorí: „S tenším sa pracuje lepšie, lebo je ohybnejší." A pri okúvaní vajíčka treba plech vysekať, vytvarovať, ohnúť. Okovať sa dajú všetky vajíčka. „Aj pštrosie, aj husacie, slepačie i prepeličie," vymenúva majster.
Vzory na svoje vajíčka si nevymýšľa, vychádza z ľudovej kultúry a tradícií. „Na výzdobu používam zobrazenie apotropajne ochranných predmetov a s nimi spojené zvyky a povery, ktoré používal náš ľud v tej viere, že ochránia jeho dom, úrodu a zaženú zlých démonov. K tomuto sa zaraďuje úcta k ohňu a slnku. Naši predkovia nepochybne ctili nebeské telesá, hlavne slnko," hovorí Vít Pieš. Ešte keď bol mladý, veľa študoval o ľudových zvykoch a obyčajoch v múzeách.
Typické prvky pre jeho zdobené vajcia sú napríklad reťaze, ktoré vraj predkovia používali proti poverám. „Reťaz je známa, že sa dávala okolo štedrovečerného stola, aby ostala rodina pohromade. Bol to symbol," vysvetľuje ochotne Vít Pieš. Rovnako používa symboly ako Svätoplukove prúty, ktoré zdôrazňujú slovenskosť alebo kohúta, ktorého používali predkovia na ochranu domu.
Robím, len keď mi chutí
Vajíčka spracúva Vít Pieš vyfúkané. Najťažšie sa, podľa neho, spracúvajú tie najmenšie. „Sú náročnejšie. Človek musí zmenšiť vzor, tvar, spracovať ho a tak prikuť, priklincovať ku škrupine." Trpezlivosťou a neustálym skúšaním to však ide.
Okované vajíčka sa však nedajú vraj robiť na počkanie. „Nedá sa povedať, že dnes spravím desať vajíčok, alebo len jedno vajíčko. Lebo keď človek na ňom začne robiť, stane sa mu veľakrát, že už je na konci s prácou a vajíčko mu praskne. Všetko závisí najmä od toho, ako sa človek cíti. Ja robím, len keď mi chutí, ako sa povie," usmieva sa.
Vít Pieš nevyštudoval kováčstvo. Práci s kovom sa venoval vo svojom voľnom čase. A nielen kovom. Robí výrobky aj z kože a dreva. „Z kože robím väčšinou opasky a rôzne veci k ľudovému kroju, z kovu zase pracky a spínadlá, no a z dreva, čo je moja najväčšia láska, vyrábam rôzne veci. Bačovské výrobky, črpáky, píšťalky a podobne."
