TERCHOVÁ-VRÁTNA. Deň predtým, ako vo Vrátnej zahynul v lavíne český snoubordista, bojoval zasypaný snehom o svoj život aj Michal Weiner. Minúty, lavínová technika a duchaprítomnosť jeho kamaráta rozhodli o tom, že prežil.
V utorok 16. marca sa Michal vybral s kamarátom Erikom zo svojej lyžiarskej školy na Pasekách vo Vrátnej snoubordovať na Chleb. Ešte pred tým, ako išli, Erikovi ukázal, ako sa narába s prístrojom pips, ktorý je určený na lokalizáciu v lavíne. Nasadli do auta, vyviezli sa na Chleb lanovkou a jazdili spolu na svahoch v doline za Kraviarskym.
„Posledné dni začalo padať veľa snehu, každý deň sme tam chodili. Zhoršoval sa však stupeň lavínového ohrozenia. Bola stúpajúca trojka," hovorí Michal. V ten deň mali za sebou už niekoľko jázd. Na poslednú sa vybrali okolo pol štvrtej.
Michal s kamarátom schádzali tak, ako sa má. Vždy sa jeden spustil prvý, aby sa mali stále na dohľad. Keď sa míňali, tak spolu komunikovali. Už dochádzali na koniec strmého svahu do žľabu.
„Bezprostredne po tom, ako som vošiel do záverečnej časti svahu, som si našiel výsek v lese, kde nebolo veľa stromov. Ešte som kričal na neho, nech ide tade, že to je dobrý zjazd do žľabu. On, našťastie, zostal navrchu a čakal, kedy tam zídem ja. Takýmto štýlom sa jazdí freeride. Najprv ide jeden, zíde tristo metrov a potom ide ten druhý. Vždy musíte mať vizuálny kontakt, nikdy nemôžete vojsť do toho istého miesta obidvaja naraz," vysvetľuje Michal.
Takto Michal uviazol v lavíne, meter pod povrchom dole hlavou. FOTO: ARCHÍV MICHALA WEINERA
Spustil lavínu
Pri konci zjazdu ho strhla lavína. „Chýbalo mi asi päťdesiat metrov, aby som bol na konci, keď sa to odtrhlo. Pocítil som pri tom len také malé šklbnutie do nôh a videl som praskliny, ktoré sa v snehových doskách vytvárali a narážali jedna do druhej. Stalo sa to behom stotiny sekundy. Odtrhnutá snehová doska bola asi päťdesiat metrov široká a viezol som sa v snehu asi štyridsať metrov," spomína Michal.
Snažil sa z lavíny dostať. Chcel vynoriť snoubord zo snehu a predbehnúť ju. Keď však pocítil silu snehu, vedel, že nemá šancu. „Behom pol sekundy ma zasypala vlna snehu od chrbta po ramená, jediné, čo som stihol urobiť, bolo, že som sa hlavou ťahal dopredu dole svahom. Zakryl som si rukami tvár, dlaňami som si predtlačil pred ústami vzduchovú bublinu. Vedel som, že to je posledný zdroj kyslíka, ktorý mi zostane pod snehom," povedal Michal.
Na druhý deň nemal už toľko šťastia český snoubordista
Pocítil bezmocnosť
Michal počul veľký hluk, rachot valiaceho sa snehu. „Keď som už išiel pod sneh, prestal som si to uvedomovať. Snažil som sa zachrániť si život, niečoho sa chytiť. Je to živel. Cítil som silu snehovej masy a bezmocnosť. Nemohol som urobiť nič," hovorí. Jeho kamarát ho stratil z dohľadu. Keď lavína utíchla, kričal na neho. Michal sa však neozýval, a tak si Erik prepol prístroj na lokalizáciu na prijímač a podľa signálu ho pod snehom vyhľadal.
„Prvé tri minúty po tom, ako ma zasypalo, som sa všemocne snažil z toho dostať. Od nervov a adrenalínu som kričal a chcel som sa nejako vzoprieť tomu snehu. Tým som si z bubliny vydýchal vzduch a unavil telo. Bol to pocit, akoby som bol zaživa zaliaty v betóne," opisuje svoje pocity Michal. Erik ho zatiaľ vyhrabal. Trvalo mu to asi päť minút. Michal bol takmer meter a pol pod snehom. „Keď ma vykopal, nevládal som sa už ani zdvihnúť. Bol som už čiastočne zmierený s tým, že tam umriem. Sekunda tam trvala týždeň. Celý život mi prebehol pred očami," hovorí Michal.
Zachránil mu život
Kamarát ho vyhrabal práve včas. „Prvé, čo som si uvedomil, keď som uvidel svetlo v tej tme, bolo, že sa mu to asi podarí. Je to, ako keď človek pochopí, že prežil svoju smrť. Je veľa vecí, ktoré ak sa nepodaria, človek zomrie. Stačí, že jedna z drobností nevyjde a človek končí," povedal Michal.
Hneď ako sa pod sneh ponoril, bol odkázaný na pomoc kamaráta, ktorý ostal hore. Keby spanikáril, Michal by už nemusel byť medzi živými. „On mohol začať utekať dole dolinou a volať horskú službu a myslieť si, že to je najlepšie, čo môže urobiť. Už som nemal kyslík v pľúcach, myslím si, že keby som tam bol minútu, dve dlhšie, tak sa tam určite zadusím. Posledné, čo som vnímal, bolo, že sa mi pľúca nenapĺňajú kyslíkom. Nemali akým, už tam nebol žiadny vzduch," hovorí Michal.
Život mu podľa jeho slov zachránila okrem kamarátovej duchaprítomnosti aj technika. Keby nemali prístroje na lavínovú lokalizáciu, možno by ho nenašiel kamarát včas a udusil by sa. „Bolo šťastie, že som mu dal ten prístroj a vysvetlil, ako sa s tým narába, keby sme ich nemali, už tu nie som," dodal.
Už má väčší rešpekt
Po tomto hrozivom zážitku sa Michal poučil. Získal voči sile prírody väčší rešpekt. „Už si budem dávať pozor, aký lavínový stupeň vyhlasujú a nebudem tam chodiť. Asi je lepšie vychutnať si život ako dobrú jazdu, lebo to ešte bude aj na bezpečných svahoch," hovorí. Michal Weiner upozorňuje ľudí, ktorí chodia do hôr jazdiť, aby neriskovali. Sám je príkladom toho, čo sa im môže stať a bez opatrnosti a techniky nemusia prežiť, ako sa podarilo jemu.
Chce, aby sa ľudia poučili a nepodceňovali riziko, ktoré im hrozí, lebo môžu zaplatiť životom. Lavínová technika je podľa neho už veľmi dostupná. „Kým pred pár rokmi stal pips lokátor zhruba trinásťtisíc korún, dnes sa dá zakúpiť už za stotridsať eur. Myslím, že to by človek za svoj život obetoval," hovorí. Minulý týždeň vo štvrtok robil vo Vrátnej s priateľmi z horskej služby lavínový kurz. Na týchto kurzoch chcú freeride snoubordistov a skialpinistov učiť ako sa zachovať v prípade, že ich prekvapí lavína.
