Podstúpila operáciu, liečila sa chemoterapiou i ožarovaním. Kvôli chorobe dostala šancu zmeniť svoj život. A dnes považuje za dôležité celkom iné veci ako predtým.
ŽILINA. Azda každý pozná vo svojom okolí niekoho, kto má za sebou onkologickú liečbu alebo má takého príbuzného či blízkeho kamaráta. Rakovina na nás číha v mladosti i v starobe. A každému človeku sa po stanovení takejto diagnózy obráti život hore nohami. Všetko je zrazu inak, kolobeh života, stereotyp je narušený.
Diagnóza: rakovina prsníka
„Pamätám si na obdobie, keď mi lekár pred desiatimi rokmi oznámil diagnózu," začína náš rozhovor Janka Tvrdá. Nepríjemný pocit, že s ňou nie je všetko v poriadku pocítila prvýkrát pri sprchovaní. „Vždy som sa umývala hubkou a raz som ju nenašla, tak som sa umývala rukou. Zrazu som prišla na to, že mám na pravej strane pod pazuchou na prsníku hrču ako vajce," spomína Janka. Na druhý deň zašla k lekárovi. „Ten ma poslal do nemocnice, kde si ma vyobzeralo veľa lekárov. Hneď vedeli, čo sa deje."
V tej dobe Janka nepoznala vo svojom okolí nikoho po onkologickej liečbe. „Nevedela som, čo ma čaká, či mám nádej na vyzdravenie, čo mám spraviť, ako si zariadiť povinnosti v práci i doma," vraví a priznáva, že po tom, ako jej lekár určil diagnózu, to nechcela ani nikomu povedať. „Potrebovala som to stráviť. Ja som stále plakala a plakala, nevedela som to ovládať a deti sa neprestajne pýtali, prečo plačem. Potom som všetkých pozvala v nedeľu na obed a tam som im to oznámila." A rodina ju podržala, boli pri nej.
Obavy z operácie
Celé sa to udialo v priebehu jedného týždňa. Jeden deň jej oznámili nález a do týždňa už ležala v nemocnici. „Na operáciu som išla s obrovskou neistotou," priznáva úprimne a pokračuje: „Operácia trvala 5,5 hodiny, nakoľko som mala zasiahnuté lymfatické cesty a museli mi zobrať z nohy cievu a voperovať ju pod pazuchu." Po takomto zákroku väčšinou trpí organizmus. Niektorým ženám opuchne ruka. Janke sa to, našťastie, nestalo: „Aký je to zázrak, že môžem mať funkčnú pravú ruku."
Druhý kľúčový moment prišiel na začiatku jej onkologickej liečby. „Netušiac, čo ma čaká, som stretla na onkológii jednu známu, ktorá sa lekárky spýtala, ako dlho vydrží. Neviem, či to bolo nedorozumenie, ale z odpovede si pamätala iba, že rok. Tá známa celý rok preplakala, nebojovala a do roka zomrela. Hovorila som si, že mne sa to nemôže stať."
S podporou rodiny
Absolvovala prvú chemoterapiu. „Po nej mi bolo neuveriteľne zle. Vracala som." Nasledovala druhá, tretia. „Myslela som, že umriem, sedem dní som nevedela, či je deň, či noc," prezrádza detaily z toho obdobia. „Mrzelo ma, že keď som išla na chemoterapiu, tak som sa odvážila, a keď som sa po siedmich dňoch vracania a nič nejedenia postavila na váhu, zistila som, že som neschudla ani pol deka. Nič."
Chemoterapie sa opakovali zhruba každé štyri týždne, záviseli od výsledkov rôznych testov. Na tú poslednú, štvrtú v poradí však už odmietala ísť. „Doktorke som povedala, že radšej zomriem. Povedala mi však, že táto mi môže zachrániť život. Tak som sa dala prehovoriť," vraví Janka a dodáva, že hoci samotná chemoterapia dlho netrvá, to, čo robí s človekom, je hrozné.
„Po tej štvrtej mi nebolo nič. Tak som sa jej bála a nakoniec nič." Po každej chemoterapii jej dobre robili melón, hrozno a šťava. „To som na sebe zistila sama. Lebo nikto vám nič nepovie, tráp sa, ako vieš. Našťastie som mala veľkú podporu aj od detí, aj od muža, aj od starkej."
V tej dobe bola veľmi slabá informovanosť ohľadom chorôb či internetu. „Dnes je to lepšie, teraz je výhoda, že je internet, človek sa odtiaľ veľa dozvie, poučí sa."
Ešte po prvej chemoterapii hovorila s doktorkou, ktorá jej oznámila, že jej predpíše parochňu. „Veľmi ma to nahnevalo. Bola som v šoku, veď ja vlasy mám, čo mi to rozpráva." No ona dobre vedela, o čom hovorí. „Myslela som si, že ja som iná. Mne vlasy nevypadajú. Samozrejme, nebola to pravda," hovorí Janka. Už po týždni po chemoterapii ju strašne boleli vlasy. „A oni vedia bolieť zúfalo."
Chystala sa na stretnutie s kolegyňami. „Išla som sa česať a na kefe mi ostali vlasy. Zobrala som si so sebou šatku, že keby zafúkal vietor, aby som neostala holohlavá. Bol to dosť veľký stres." Keď sa potom vrátila domov, zverila sa do rúk dcére. „Dcéra ma ostrihala dohola."
Priebeh každej chemoterapie bol iný. „Nevedela som, čo mám robiť. Bolo nutné absolvovať ešte dva zákroky, nakoľko sa mi objavili hrčky pri mojej jazve. Tie som absolvovala pri lokálnom znecitlivení a čakala nález z histológie."
Chuť prežiť
Chuť bojovať jej prinieslo aj stretnutie s priateľkou s podobným osudom. „Navzájom sme sa podporovali. Tušila som, že to nebude dobré. Myslela som si, že zajtra zomriem a už je tomu skoro desať rokov," prezrádza Janka. So ženami s rovnakými problémami sa začala stretávať aj v klube Žilinských Venuší.
„Keď sme tam začali chodiť, bol práve rok 2000 a vtedy klub rozbiehal svoju činnosť. Postupne pribúdali ženy a naše priateľky. Jedna mi obzvlášť prirástla k srdiečku, nakoľko som ju poznala z rozprávania jej otecka. Bližšie sme sa spoznali až v našom klube. Pred dvoma rokmi však zomrela. Stále na ňu myslím, keď mi je ťažko, prečítam si e-maily od nej a spomínam." Členky klubu pomáhajú ženám prekonávať ich strach, problémy a hlavne ich podporujú.
Keďže v súčasnosti je Janka pracovne vyťažená, neostáva jej veľa času na klubové stretnutia. „Napriek tomu sa snažím pomáhať, ako sa dá." Vraví, že podľa nej je dobré mať niekoho, s kým sa môžete porozprávať o svojej chorobe, niekoho kto vám rozumie, lebo prežíva to isté.
„Moja mamička si opatrovala hrčku na prsníku 45 rokov a nič sa nedialo, nedávali sme tomu žiadnu dôležitosť. Aj keď sa to zvrhlo po mesiaci mojej diagnózy. Narástla jej ďalšia hrčka. Mamička chodila na kontroly, ale nechcela s tým nič robiť. Keď videla tie stresy, čo prežívam, keď videla, čo to so mnou robí, nechcela to podstúpiť." Hrčka sa jej však aktivovala a musela ísť na operáciu desať mesiacov po Janke. „Takto spolu bojujeme a snažíme sa nad chorobou zvíťaziť."
Vníma život iným pohľadom
Janka Tvrdá vždy rada chodila do práce, bola v jednom kole. „Z môjho skresleného pohľadu nič nebolo dôležitejšie ako práca. Choroba mi ukázala cestu hlavne zastaviť sa a vnímať život iným pohľadom a nezaoberať sa zbytočnosťami. Uvažovala som, čo ma drží pri živote. Mala som a aj mám veľkú starosť
o mojich blízkych, deti, manžela, vnúčatá, z ktorých sa teším, ako rastú, a hlavne, kto pomôže mojim rodičom, ktorí boli v tom čase na mne závislí. Viem, že takúto cestu by som bez podpory môjho manžela, detí, rodičov a ostatných blízkych nezvládla."
Začiatok plnenia si snov
Rozhodla sa, že je najvyšší čas plniť si sny. „Mala som veľké šťastie, moja vedúca v práci bola voči mne veľmi ústretová, a tak po piatich mesiacoch, ešte počas rádioterapie, som nastúpila do práce. To mi veľmi pomohlo zabudnúť na moje problémy, aj keď som sa stretla aj stretávam s ľuďmi, ktorí sa na to všetko dívajú iným pohľadom. Vtedy sa vyselektuje, kto je priateľ a kto nie. Takýto človek nepotrebuje ľútosť, ale aby ho okolie bralo bez zmeny," vysvetľuje Janka.
Medzi snami, ktoré si Janka splnila, bola napríklad návšteva univerzity tretieho veku. Navštevovala Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre, odbor záhradkár a tiež Jesseniovu lekársku fakultu v Martine.
Tam študuje ešte aj dnes.„Je úžasné, keď vidím, ako ľudia na sebe pracujú, stretávajú sa." Taktiež navštevuje kreatívne kurzy v Bratislave, ako napríklad servítkovú techniku, výrobu šperkov z drôtu. Teraz sa chystá na enkaustiku.
„Všetkým ženám, ktoré sú rovnako ako aj ja konfrontované s touto diagnózou, by som chcela odkázať, aby sa svojej choroby nebáli a brali ju normálne. Nech sa snažia liečbu podstúpiť v čo najväčšej pohode. Ja som sa s liečbou zmierila, teraz mi je dobre, už sa smejem, rada sa rozprávam so svojimi blízkymi. Aj keď mi je zle, nesťažujem sa, nestonám, snažím sa nikoho nezaťažovať."
Celková liečba trvala asi rok a odvtedy prešlo už desať rokov. V súčasnosti Janka stále chodí pravidelne každé 3-4 mesiace na kontroly, kde jej zisťujú, či je všetko v poriadku a rakovina sa jej nešíri ďalej.
