ŽILINA. Pre život v Ráde menších bratov kapucínov sa brat Andrej rozhodol, keď mal dvadsaťosem rokov. Narodil sa v malej dedinke pri Bardejove, vyučil sa v Prešove ako maliar natierač a potom pracoval niekoľko rokov v pozemných stavbách. Tu väčšinou maľovali a tapetovali bytovky. V rodnej dedine snáď ani nie je dom, v ktorom by nebol vymaľoval čo i len jednu izbu.
„Ja som sa popri maliarstve pri práci na stavbe dostal aj k práci elektrikára, vodára, a tak trochu ovládam aj tieto remeslá," priznáva skromne brat Andrej. Aj vďaka týmto remeslám pôsobí v kláštore ako maliar, údržbár, kostolník, robotník a nakoniec niekedy i ako kuchár.
Život pred kapucínmi „Malo to priebeh ako u každého človeka, ktorý sa chystá do manželstva alebo zasvätiť Bohu," začína brat Andrej hovoriť svoj príbeh o tom, prečo sa rozhodol vstúpiť medzi bratov kapucínov. „Na začiatku veľa rozmýšľa a predstavuje si, aké by to malo byť. Ja som si nikdy nemyslel, že by som išiel do rehole, už od 17 rokov som mal vážne známosti a napadlo mi, že sa aj ožením, no keď som sa vrátil z vojny, zmenil som názor."
Brat Andrej priznáva, že v tom období viedol skôr rozšafný život. Chodieval po zábavách a po krčmách. Rád si vypil a vyfajčil množstvo cigariet. To všetko je dnes už minulosť. „Začalo ma trochu štvať, že robím od večera do rána. Ráno o pol piatej som chodil do roboty a domov som prichádzal okolo jedenástej večer. A keď som nešiel do práce, šiel som do krčmy. Rozmýšľal som, načo je taký život," rozpráva: „Až jedného dňa, keď sme išli s kamarátmi na pivo, začal som strašne kašľať. Vtedy som si povedal, že oddnes končím s cigaretami. Vyhlásil som, že odteraz radšej nech zomriem, ako si zapálim."
A odvtedy až doteraz si skutočne nezapálil. Hoci by mohol, lebo bratia kapucíni nemajú celkom zakázané fajčiť. Kapucíni nemajú ani presne špecifikované, čo musia robiť. „Väčšinou sa to vyvíja od toho, kde sa žije. Keď sa človek zasvätí Bohu, musí robiť to, čo doba a prostredie od neho vyžaduje."
Rovnaký postup aplikoval aj pri alkohole. „A teraz som už od toho, vďakabohu, oslobodený," usmieva sa. „Aj by som si bez problémov vypil aj zafajčil, ale viem, že to nemám robiť, rovnako ako si nemám hľadať nejaké ženské známosti. Hoci sa človek tomu nevyhne, takmer denne je v styku s cigaretami, alkoholom alebo ženami. Je to okolo nás. Ale viem, že to nie je pre mňa, tak mám od toho pokoj."
Prvý kontakt s kapucínmi Keďže ako vyučený maliar stále pracoval medzi zatvorenými stenami a práca ho fyzicky aj psychicky vyčerpávala, rozhodol sa zmeniť povolanie. „Asi tri roky pred vstúpením do rehole som pracoval v lese. Chcel som byť v prírode a vnímať, že je leto, zima." V lesoch bolo jeho náplňou práce vyrezávanie nevhodných stromčekov, konárov, samorastov.
V tých časoch už veľa rozmýšľal o svojej budúcnosti. Napadla mu aj myšlienka, že by šiel za kňaza. Z Bardejova často chodieval cez víkendy na púte do Levoče a na Staré Hory. „Po ceste som mohol rozmýšľať, rozjímať," hovorí brat Andrej. Nechal si aj narásť bradu. Načo sa ho ich kňaz opýtal, či ide ku kapucínom. „Aj som sa ho pýtal, kto sú tí kapucíni, no nezaujímal som sa bližšie."
Prišla zima a v lese bolo roboty pomenej. „Postavil som si pustovňu. Svojpomocne. Od bratov, ktorí si stavali chalupy, som si pobral dosky a pozbieral, čo som mohol, aby som si spravil búdu. Bolo to pri ceste do lesa, kam som chodil pracovať."
Sám, v lone prírody, si často čítal a dlho rozjímal. „Až raz som si pomyslel, čo ak chce odo mňa Pán Boh viac? Idem sa pozrieť do nejakej rehole." Vtedy sa vybral za kňazom, aby mu povedal, kde nájde kapucínov. Našiel ich v Bratislave. „Strávil som tam týždeň."
Sedem rokov rozhodovania O dva mesiace nato išiel do noviciátu. Ale kým zložil večné sľuby a ostal medzi bratmi kapucínmi, prešlo sedem rokov. Pričom zvyčajne muži, ktorí chcú vstúpiť do rehole, strávia jeden rok v postuláte, druhý
v noviciáte, kde sa so všetkým oboznamujú a potom skladajú dočasné sľuby buď na jeden, alebo na tri roky. Po nich môžu zložiť večné sľuby.
„Nechal som to na Pána Boha. Bol som rozhodnutý po toľkých rokoch prijať nejaký život, ale nevedel som sa rozhodnúť aký. Potreboval som znamenie. A na duchovných cvičeniach sa ma predstavený opýtal, či chcem byť ako oni alebo nie. Keď videl, že som nerozhodný, vytiahol Sväté písmo, že uvidíme, čo nám povie Boh a potom sme losovali. Na lístočky som si napísal, či budem slobodný, ženatý, pustovník, alebo kapuc 237;n," spomína brat Andrej. O tom, aký lístoček si vytiahol, ani nemusíme hovoriť. Jeho „povolanie" je toho dôkazom.
Brat Andrej je rád, že to takto dopadlo. „Nemám výčitky, a aj keď prídu ťažšie chvíle, beriem to. Boh rozhodol, že to má byť takto, tak to tak je."
Ako kapucín sa dostal do rehole v Žiline. A pôsobí tu už sedemnásty rok. Spolu ich je v reholi 12, hoci väčšina sa po rokoch obmieňa.
Deň kapucína „Robím rôznu prácu," vraví brat Andrej. Väčšinou však kostolníka. V kostole robí poriadok, každý deň musí upratať, niečo vymeniť, niečo prichystať. „Dopĺňam svätenú vodu, zakrývam a odkrývam organ, upratujem." Začína už skoro ráno, aby bolo všetko tip - top. Ako nám prezradil, všetci kapucíni vstávajú skoro ráno, aby stihli omšu o 6.00 h. Po nej nasledujú liturgie, a ak je omša, tak brat kňaz ju odslúži. „Po nej dám do poriadku kostol." O 12.00 h sa opäť bratia spolu stretnú, tentoraz v kaplnke, kde sa spoločne pomodlia, rozjímajú a rozprávajú, čo treba cez deň spraviť. Potom idú na obed, ktorý im päť dní v týždni pripravuje kuchár. „Cez víkendy si ale musíme variť sami. Vtedy sa striedame." Rovnako si pripravujú sami aj raňajky a večere.
Po obede každý ide za svojou prácou. Keďže medzi bratmi kapucínmi sú bratia kňazi a bratia nekňazi, ako nám prezradil brat Andrej, každý z nich robí niečo iné. Bratia kňazi si pripravujú kázne, vykonávajú pastoračnú činnosť, spovedajú a podobne. Bratia nekňazi, medzi ktorých patrí aj brat Andrej, sa zas zamestnávajú inými činnosťami. „Ja robím aj údržbára, takže keď sa niekde niečo pokazí, či dvere, elektrina a podobne, snažím sa to dať do poriadku. Tým, že ovládam toľko vecí, nemusíme ku každej drobnosti volať opravára, a urobím to aj sám. Rovnako aj ostatní bratia. Keď v niečom vynikajú, realizujú sa."
Večer sa niekoľkí bratia stretnú na večeri, no nebýva to vraj pravidlom. Inak je to, keď má niekto z bratov meniny alebo narodeniny. „Vtedy nám kuchár spraví trochu slávnostnejší obed a oslávenec dostane nejaké dobré vínko a dezert. Ak sú však náhodou bratia rozídení po nejakej práci, tak sa dohodneme, že sa napríklad všetci stretneme o ôsmej večer. Objednáme si pizzu, dáku kolu a oslavujeme," opisuje.
Peši až do Ríma Keďže brat Andrej zvykol chodievať na púte, rozhodol sa, že zrealizuje svoj sen ísť peši až do Ríma. Jedného letného dňa v roku 2000 tak urobil. Na cestu si vzal iba malý ruksak a v habite, sandáloch a s optimizmom sa vybral na cestu. Trvala presne dva mesiace. Po ceste našiel vždy dobrých ľudí, ktorí ho nakŕmili a nechali ho u seba prespať. Ako vraví brat Andrej: „Boh sa o mňa celý čas staral." Podobné veci zažil aj na cestách na bicykli. Šiel na ňom do Poľska, Fatimy a Medžugoria.
Habit, sandále a cingulum Brat Andrej si pred tým, než sa definitívne rozhodol stať kapucínom, povedal, že bude nosiť hnedý habit s kapucňou aj sandále. Pričom stanovy mu to neprikazujú. Každý brat má konať podľa svojho svedomia. Brat Andrej ich však nosiť chce. „Nemám sa za čo hanbiť. Prečo by som nemohol chodiť v sutane? Keď sa mi niekto smeje, rovnako sa mu môžem smiať aj ja. Niektorí ľudia sa sami nevedia poriadne obliecť."
V lete mu v sutane býva teplo, vraj ako každému inému v inom oblečení. V zime je, samozrejme, chladnejšie, a namiesto bosých nôh v sandáloch si ich schováva v ponožkách. Predsa len to nie je zdraviu veľmi prospešné chodiť naboso. „No len čo sa trošku oteplí, dám si ich dole, lebo mi je v nich horúco," teší sa.
Okrem toho má na sutane previazanú šnúrku s tromi uzlíkmi. Šnúrka sa nazýva cingulum a každý uzlík znamená sľub, ktorý skladá kapucín pri vstupe do rádu - sľub chudoby, čistoty a poslušnosti.
„Sľub chudoby znamená, že sa zriekam svojho majetku, a všetko, čo vlastním, patrí reholi. Zároveň všetky peniaze, ktoré zarobíme, idú do spoločnej kasy. Sľub čistoty je, že sa neženíme, že chceme žiť pre Boha a že na prvom mieste je u nás Ježiš Kristus. A sľub poslušnosti je v tom, že nasledujeme stanovy a zákony, počúvame predstaveného a guardiána, ktorý má pod palcom všetkých bratov a ktorý rozhoduje o tom, kam pôjdu spoločné financie a na čo, a tiež čo a kde je potrebné urobiť," ochotne vysvetľuje brat Andrej.
