Na otca, ktorý prišiel do Žiliny v roku 1928 a začal pracovať v dielni Václava Medeka, spomína ako na pokorného človeka. „Prišiel remeselne pripravený viac ako hocikto iný a už vtedy zvládal ručné zlatenie. Takže, keď prišla mimoriadna práca, vždy to urobil Vrtílek. On však išiel ďalej a ďalej. Uvedomujem si veľmi často pokoru, s akou pracoval. Pokora, ale nie so sklonenou hlavou," pripomenula si otcove začiatky Lida Mlichová.
Zaspomínala si aj na návštevy Ľudovíta Fullu, Fera Kráľa či Vincenta Hložníka v byte, neskôr ateliéri Jána Vrtílka. „Vincent Hložník si nosil k otcovi strúhať malé tužky, s ktorými najradšej kreslil, lebo nožíky a ostré veci nemal rád... Do tejto spoločnosti chodil aj človek, ktorý sa zaoberal mágiou a všeličo rozprával. A tak otec musel ísť Vinca odprevadiť, lebo sa bál ísť večer domov."
Knihárskym začiatkom s priateľkou, architektkou Vierou Meckovou predchádzalo dlhé obdobie rozhodovania. „Práve tým, že ja som považovala otca za osobnosť, nemala som odvahu. Ale napokon sme vytvorili autorskú dvojicu a prvé knihy sme v roku 1984 poslali na Trienále do Prahy." Spojenie „knihariny" a architektúry okamžite zaujalo. „No prešli roky a ja som začala robiť - postupne - pomaly - sama. Ako prvú som pripravila trilógiu Pocta môjmu otcovi. Musím povedať, že knihy mi robia veľkú radosť. Pretože sa veľmi trápim, kým ich vymyslím. O to je väčšia moja radosť, keď sa mi podarí, čo chcem knihou povedať."
Knižné originály predstavila jedinečná umelecká knihárka na mnohých výstavách doma i v zahraničí a získala za ne niekoľko významných ocenení. Pravidelne vystavovala v rámci Bienále knižného umenia v Martine a Trienále knižného umenia v Kroměříži, kde sa prezentovala samostatnou autorskou výstavou. „Nerobíme to, aby sme boli prví. To sa tak ani nedá robiť, lebo to zviaže ruky. Vždy urobíme všetko, čo si myslíme, že treba urobiť - na viac v ten moment človek nemá ani v hlave, ani v rukách. Nemám rada, keď niekto zoberie knihu, povie fajn a ide preč. Hlavne, keď je to kniha, ktorej človek venuje niečo zo seba. Odovzdávanie knihy si chcem užiť, vedieť, do akých rúk ide..."
Do dielne sa niekedy prídu ľudia vyrozprávať a knihárka Mlichová si často pripadá aj ako psychoterapeutka. „Počúvam ich a veľakrát už potom ani nemám energiu. Možno sa to nezdá, ale ja som rada ticho a musím povedať, že aj rada sama."
