Náčelník horskej služby v Malej Fatre Juraj Ondruš pracuje ako záchranár už pätnásť rokov. Bol v mnohých akciách a pomáhal zachraňovať životy. Často sa však stretáva aj so smrťou. V zime zabíjajú lavíny, v lete blesky. Túto zimu našťastie obeť nešťastia na horách nemali.
Stále sú v pohotovosti
Nepretržite sú v pohotovosti vedúci záchrany, pohotovostný šofér a dispečer pri telefóne. Podľa potreby potom povolávajú ostatných záchranárov. Záleží od akcie, koľko ľudí si vyžaduje. Zranených transportujú na terénnych vozidlách či snežných skútroch. Ak si to vyžaduje zdravotný stav pacienta, alebo veľmi náročný transport, privolajú vrtuľník. „Prípadov kedy sa volá vrtuľník máme veľa, najmä v lete, keď sú dobré podmienky. V zime je problém s počasím. Keď fúka silný vietor, nemôže letieť. Takúto situáciu musíme riešiť pozemným transportom," povedal Ondruš. Hrebeň Malej Fatry je však prudko postavený. Vozidlami a skútrom sa nedostanú všade. „Jedine na lyžiarskych svahoch ku klasickým lyžiarským úrazom. Na neprístupnejších svahoch je stála lyžiarska služba, zranený sa vytiahne na kotvičke a dole sa zvezie lanovkou, alebo na saniach," dodáva Ondruš.
Psy zachraňujú životy
Juraj Ondruš okrem funkcie riaditeľa horskej záchrannej služby je aj profesionálnym psovodom. Chodí so svojimi psami, vyhľadávať ľudí zasypaných v lavínach. Majú dvoch s najvyššou triedou, jeden má päť a druhý deväť rokov. Okrem nich majú jedno šteňa, nemá ani rok a preto ešte nedosiahlo ani základnú triedu. „Do roka býva tak päť trojdňových stretnutí, ktoré sú zamerané na vyhľadávanie aportov a v zime býva veľké precvičenie, ktoré trvá šesť dní a na ňom získavajú psy kvalifikáciu," hovorí Ondruš. Po roku môže pes získať prvú triedu, každý rok si môže zvýšiť kvalifikáciu o jednu triedu, až po štyroch rokoch môže získať najvyšší stupeň CV. Aby si ju udržal musí si každý rok kvalifikáciu zopakovať.
Podmienky na získanie jednotlivých kvalifikácií sa stupňujú, v najnižšej má pes plytký záhrab, v druhej už hlbší až po štyroch rokoch je už úplne vycvičený. „Výcvik trvá už od malička, zhruba od veku osem týždňov. Psa berú na každý kurz, aby vyrastal v spoločnosti ostatných záchranárskych psov. Niekedy býva problém, keď niekto príde so starším, ktorý ešte medzi psami nebol, majú tendenciu sa aj pobiť," povedal Ondruš.
Šteňatá berú z policajnej chovnej stanice vo Veľkých Levároch. Ako záchranársky pes sa používa pracovná línia nemeckého ovčiaka, ale aj belgický ovčiak. „Pes hľadá čuchom, základom výchovy je, že by mal radostne pracovať. Na cvičeniach sa pán nechá zahrabať a pes ho hľadá a keď ho vyhrabe je odmenený. Takto potom vyhľadáva aj iných ľudí, je to vlastne o vzťahu človeka a psa," hovorí Ondruš.
Väčšina neprežije
Lavínové psy bývajú veľmi vyťažené, dožívajú sa najviac desať rokov. Úlohou psa je označiť na lavíne, každý cudzí pach, ktorý tam nieje prirodzený. „Keď sa dostaneme na lavínu a prvá vec, ktorú označí je vetrovka z lyžiara, je to pre nás znamenie, že tam niekto bude. Ak je človek zahrabaný do troch metrov pod lavínou, pes ho veľmi rýchlo nájde," hovorí Ondruš. Každý kto má lavínového psa chodí na takéto akcie. „Smutné je že v deväťdesiatich piatich percentách hľadáme už mŕtvych ľudí. Do pätnástich minút prežíva pod lavínou deväťdesiat percent ľudí po pol hodine už len pätnásť percent. Keď sa stane lavínové nešťastie tak musela by byť veľká náhoda, alebo šťastie, aby sa tam pes nachádzal a zachránili živého človeka. Kým sa dozvieme a dokážeme dostať na miesto kde sa lavína stala hľadáme už obete," povedal Ondruš.
Lavína každé dva roky zabíja
V Malej Fatre najčastejšie zabíjajú blesky, hneď za nimi sú lavíny. Priemerne zahynie v lavíne jeden človek každé dva roky. Tento rok ešte nikto nezahynul. „Pred rokom na Silvestra zahynul v lavíne skialpinista z Prievidze. Leto je však čo sa týka prognózy prežitia lepšie, lebo zranený človek nemá problém čakať, kým sa k nemu dostane pomoc aj hodinu, dve. V zime na hrebeni, keď mrzne a fúka vietor sú šance zraneného menšie, lebo mu hrozí podchladenie a môže zamrznúť," hovorí Ondruš.
V priemere ročne zahynú v horách dvaja ľudia. Sú roky keď boli tri až štyri úmrtia, ale aj také keď nikto. Lyžiarskych úrazov býva sto až dvesto ročne, záleží to od sezóny. Veľmi vážne a nebezpečné sú zrážky lyžiarov. Dochádza k vnútorným poraneniam, poraneniam hlavy, úrazy sú veľmi komplikované na ošetrovanie aj na prognózu. Úlohou Horskej služby je prepraviť raneného dole a potom ohľadom k jeho zdravotnému stavu privolať buď sanitku alebo vrtuľník. Poskytujú aj prvú pomoc a základné ošetrenie.
Záchranárom nemôže byť každý
Každý profesionálny člen Horskej záchrannej služby by mal mať strednú zdravotnú školu. Kto sa chce stať profesionálnym záchranárom prejde prísnymi silovými, kondičnými previerkami, testmi z poznania horstva a pohovorom. Musí bývať v mieste, kde chce vykonávať prácu, aby sa dokázal čo najrýchlejšie dostať k zranenému. „U každého záujemcu je predpoklad že sa v horách pohybuje dlhšie. Človek, ktorý by si vzal do hlavy, že od dnes chce byť záchranárom a v živote do hôr nechodil a neliezol v podstate nemá šancu. Všetko sa ukáže pri previerkach, ale netrváme na tom aby bol členom nejakého horolezeckého klubu. Pri práci často využívame lezenie. Je to jedna zo základných požiadaviek na horského záchranára," tvrdí Ondruš.
Dobrovoľní záchranári sú rozdelení na dve kategórie, základnú a pozemnú záchranu, čo je vyšší stupeň. „Dobrovoľníkov pozývame do každej akcie, keď je profesionálov, ktorí sa dajú povolať málo. Napríklad keď potrebujeme transportovať z hrebeňa troch či štyroch ľudí naraz. Vypomáhajú nám aj cez víkendy pri oblastných lyžiarskych službách," dodáva Ondruš.
Zachraňuje aj moderná technika
Dôležité je byť na horách opatrný. V zime zomierajú v horách najčastejšie lyžiari, hlavne skialpinisti. „Každý dozretý skialpinista sa chráni, jedna z vecí na to je PIEPS lavínový vyhľadávací prístroj. Keď ich majú dvaja kamaráti, jeden si ho prepne na snímač a ostane na vrchu. Dokáže veľmi rýchlo lokalizovať toho druhého ak ho zasype lavína. V takomto prípade je najväčšia šanca, aby sme mu zachránili život."
Mobilný telefón je vec, ktorá zachraňuje život. „Nebyť mobilných telefónov, tak počet obetí by bol možno štvor, až päťnásobne väčší., pretože dajú včas o sebe vedieť. Pokrytie na horách je už slušné," hovorí Ondruš.
Na horách ide o život
Často mávajú pátracie akcie. „Dobré by bolo keby ľudia, ktorí odchádzajú na túru, informovali svojich známych, kam idú, kadiaľ mienia prejsť a kedy sa chcú vrátiť. Keď vieme, že ten, čo sa stratil išiel zo Štefanovej na Rozsutec a chcel zísť Hornými Dierami na ten chodník pošleme z jednej a druhej strany ľudí a nájdeme ho veľmi rýchlo," hovorí Ondruš.
Čím viac sa človek v horách pohybuje tým väčší rešpekt a úctu k ním má. „Teraz nie je v dolinách veľa snehu, všetky žľaby sú na extrémne lyžovanie totálne lavinózne. Stačí veľmi malé mechanické zaťaženie a dosková lavína sa môže uvoľniť," povedal Ondruš. Je dôležité mať zdravú úctu, zistiť si podmienky, nepreceňovať svoje schopnosti. Mnohí ľudia porušujú zákazy vstupu na uzavreté chodníky a riskujú svoj život. „Horská služba ich však nesankcionuje. My nie sme represívna zložka, nepostihujeme previnilcov," povedal Ondruš. Ak nie je turista poistený celoročne na hory, alebo v termíne, keď sa mu stane úraz tak platí za technickú časť zásahu, nie za zdravotné ošetrenie.
Niekedy človek nemusí urobiť žiadnu chybu a ocitne sa v takej ťažkej situácií a bojuje o život. Nie každý človek urobil zákonite chybu, aj keď väčšina úrazov horách sa stáva vlastným zavinením človeka. V zime je aj ľahký úraz ťažký. Ak si niekto na hrebeni zlomí nohu, čo je v lete bežný úraz, v zime to môže byť komplikácia a ide o život.
