ŽILINA. „Koketovať s alkoholom," ako to sám nazval, začal Marián Žabka už ako 13-ročný chlapec. „Môj prvý kontakt s alkoholom bol, keď sme ešte ako chlapci pásavali kravy. Keď sa začínala sezóna, dostali sme ako „štartovné" fľašu... a zistil som, že také víno je celkom dobré. Všetko sa mi zrazu zdalo fajn. A nielen mne, ale aj všetkým okolo mňa. Odrazu sme boli veselší, smiali sme sa na všelijakej somarine," zaspomínal na svoje prvé stretnutie s alkoholom.
V pití hľadal pôžitok
Začala škola. Marián študoval polygrafiu v Bratislave. „Ako študentovi mi tiež chutilo piť," priznal úprimne. Začalo mu chutiť až tak, že školu nedokončil. Vyučil sa síce za kníhtlačiara, no maturitu si už nespravil. „Nebol som vtedy nejaký ožran, to ešte nie. Mňa len pitie bavilo viacej ako učenie."
Spočiatku, väčšinou so spolužiakmi píjavali cez víkendy, ale potom sa to zvrhlo tak, že šli na pivo aj po škole. „Tam to pitie začalo meniť moje myslenie. Takým spôsobom, že som v ňom hľadal pôžitok. A dávalo mi pôžitok. Bavilo ma byť v „povznesenej" nálade. Myslel som si, že mám viac výrečnosti."
V tej dobe bol Marián podľa vlastných slov viac zamĺknutý, hĺbavejší, bavilo ho čítanie kníh, veď aj preto šiel študovať kníhtlač. Ale nebol výrečný. Iba keď si vypil. Ľahšie potom nadväzoval kontakty a všetko, čo s tým súviselo.
Nečakali do desiatej
Po skončení školy nastúpil do tlačiarní v Považskej Bystrici. „Tam sme boli partia, ktorá sa neodhadzovala od pitia. Do tej partie som zapadol veľmi dobre. To boli moje, v úvodzovkách by som povedal, najkrajšie časy. Ale v úvodzovkách preto, že boli v spojitosti s alkoholom," spomína Marián. V práci zažili množstvo zábavy.
„Pili sme počas pracovnej doby, často sme ani nečakali do desiatej. Pre nás zákazy neplatili. A pili sme aj po práci." Osud sa mu zmenil, keď odišiel do Ilavy. „V Ilave vypadol jeden človek a ja som ho išiel nahradiť. Mal som odísť na tri mesiace a ostal som tam niekoľko rokov. Oženil som sa tam a aj sa rozviedol."
Manželstvo vydržalo päť rokov. Pričom posledný rok už spolu nežili v spoločnej domácnosti. Marián ako dôvod rozpadu manželstva uviedol rodinné nezhody. Keďže rušili v Ilave prevádzku, chcel sa vrátiť do Považskej Bystrice, kde mu ponúkali aj podnikový byt. No žena z Ilavy odísť nechcela. „Najmä kvôli tomu sme sa veľa hádali," vyznal úprimne, „pri rozvode mi sama povedala, že som mal radšej robotu ako ju."
Kvôli pitiu sa vraj takmer vôbec nehádali. „V nedeľu, keď sme si sadli po obede, poslal som syna do konvičky na pivo. Mal 9 rokov. Po nedeľnom obede mi dobre padlo pivko. Prečo nie? Bolo to idylické," pousmial sa.
V tej dobe necítil, že by priveľa pil. „Stále som sa necítil byť alkoholikom. Stále som bol len konzument. Mne alkohol chutil, bolo mi s ním dobre."
Byť triezvy dlho nevydržal
„Keď som sa vrátil do Považskej, začal som piť ako dúha. Pretože som niečo strácal. To niečo bola rodina. Začal som kvôli tomu tak chľastať, že v priebehu roka som sa dopracoval na protialkoholické liečenie," priznal. Pitie ešte zintenzívnil po rozvode. „Rozviedli nás v decembri 1979 a v októbri 1980 som už bol na protialkoholickom v Červenom dvore."
Medzitým zmenil zamestnanie. Ako povedal, v Považskej ho to už nebavilo. „Všetci ma poznali ako ožrana." A tak odišiel pracovať do Žiliny, do Pravdy (vydavateľstvo, pozn. autora). „Ale skončil som ako pomocný robotník, čistil som sádzacie stroje. Bol som v takom štádiu, že som už na viac nemal." Pracoval aj so spolužiakmi, ibaže oni robili okolo strojov a on im ich len čistil. „A napriek tomu ma bavilo piť."
Do práce často chodieval opitý. Vyhľadával spoločnosť, s ktorou mohol piť. Všetko, čo zarobil, prepil. „Potom mi začalo šibať. Bol som v takom štádiu, že ma opúšťala normálna myseľ, mal som halucinácie. Spomienky sú také, že som bol zúrivý. No nie voči okoliu, ale sám voči sebe. Vedel som, že mi alkohol niečo berie, a nedokázal som to zastaviť."
Hneď ako odišiel z Pravdy, šiel sa liečiť. „V pude sebazáchovy som išiel na Bratislavskú a odtiaľ ma poslali na Červený dvor. Bol som tam tri mesiace. Môj entuziazmus, že budem chodiť triezvy mi po návrate dlho nevydržal. Ani pol roka."
Po liečení sa začal stretávať s ľuďmi v klube abstinentov, ktorý v tej dobe fungoval na Bratislavskej pod názvom Červený kútik. Marián tvrdil, že ho to vtedy vôbec neoslovovalo. Stále ho lákal „oťapený život".
„Aj keď som dostal veľa teoretických informácií, čo všetko alkoholizmus obnáša, neprijal som to. Absolútne som neprijal, že by som mal byť alkoholikom. Veď prečo by som ním mal byť? Vypijem si tak ako aj ostatní... len tí, čo si vypili to svoje, odišli, a ja som sa musel vždy doraziť," vyslovil a s potuteľným úsmevom dodal: „Stále som sa radil niekam medzi konzumenta a pijana. Hoci, keď sa na to pozerám spätne, už vtedy som bol viac pijan ako konzument."
Takto sa to od roku 1981 s ním ťahalo. Začal sa liečiť aj ambulantne, ale nikdy nevydržal viac než tri mesiace. „Bol to taký kolotoč. Tri mesiace opitý, tri mesiace triezvy," upresnil Marián.
Za ten čas vymenil viacero zamestnaní. Pracoval aj v okresnom podniku služieb. Jeho pozícia bola maliar - natierač. Opäť narazil na spoločnosť ľudí, ktorá si ľúbila vypiť. A tak zakaždým zlyhal. „Pokiaľ som bol triezvy, bol som dobrý, ale ako náhle som si vypil, koniec, už ma nikto nezastavil. Boli to signály, že som s pitím nedokázal prestať. Lež vtedy som tomu nevenoval pozornosť."
Okresný podnik služieb opustil v roku 1984 a jeho ďalšia práca bola pri lopate. Na základe sústavného pitia mal všetky vnútorné orgány v dezolátnom stave. Nastali zdravotné problémy. Absolvoval dve operácie žalúdka, mal problémy s pečeňou a rovnako ho začalo trápiť srdce, kvôli čomu skončil na čiastočnom invalidnom dôchodku.
Platil, aby sa vyrozprával
Mariánovi pridelil súd do opatery syna. Keďže syn často utekal od matky už ako tretiak na základnej škole za otcom, súd mu ho pridelil, a tak s ním dokončil školskú dochádzku. „Ja som sa kvôli nemu snažil zmierniť svoje pitie a v rámci toho som sa prihlásil v jeseni v 1987 na Prednú horu. Liečenie trvalo 13 týždňov, no keď som sa vrátil, dlho som nevydržal. Bola to otázka pár mesiacov. Sám od seba som si dal pivo."
Ako povedal, neodhadzoval sa ani od tvrdého, ale najviac pil pivo. „Desať pív mi bolo na posedenie málo. Preto som mal aj problémy so srdcom, lebo som mal nadmerný príjem tekutín. A niekedy to bývalo aj dvadsať pív. Veľmi mi chutilo. A bolo mi jedno aké. Či fľaškové, či čapované, akejkoľvek značky."
Keď sa syn po skončení školy vrátil späť k matke, začal sa ľutovať a nadávať na celý svet. „Každý závislý človek nevidí, čo mu spôsobuje alkohol. On sa len ľutuje. Je nešťastný. Ja som trebárs platil ľuďom len za to, aby ma počúvali, aby som sa im mohol vyrozprávať. Aký som utrápený, ako sa mi nedarí. Lebo normálny pádny dôvod som nemal, aby som chľastal. Tak som si ho musel vymyslieť - a vymyslel som si, že som nešťastný."
Za pivom by prešiel aj 30 kilometrov
V tom období bol na tom Marián už veľmi zle. Pre ranné triašky býval na železničnej stanici v Žiline, či vo Varíne už v skorých ranných hodinách. „Na nástupišti bol kedysi drevený bufet a o 6.00 som tam stál v lete či v zime, čakajúc, kedy otvoria. Bol som v takom stave, že mi bolo jedno, s kým som tam, jediné, čo ma zaujímalo bolo, aby som sa dostal hneď za rána k pivu." Ako ďalej povedal, kvôli pivu bol schopný prejsť aj 30 kilometrov.
„O tretej ráno som sa vybral z Kotrčinej Lúčky do Varína a vedel som, že kým prídem na stanicu, tak tam otvoria. Mal som to vyrátané." Ťahala ho vidina piva. „Je to psychika. Prežil som celú tú anabázu, ako prežívajú všetci tí, čo stoja ráno na stanici."
Prišiel zlom
„Moje štádiá tri mesiace čistý, tri opitý mi začali vyhovovať do roku 1994." Dovtedy bol na Bratislavskej známa firma. Chodieval z krčmy rovno do záchytky. Dobrovoľne. „Chcel som so sebou niečo spraviť, ale nedarilo sa. Často som sedel v krčme, v hocktorej štvorkárskej, a zrazu som si zmyslel - nebaví ma to pitie, idem do záchytky. Vedel som, že ráno príde doktor, podpíšem reverz a budem chodiť na antabus (liek užívaný pri liečbe alkoholizmu, pozn. autora), vďaka čomu budem mať tri mesiace pokoj."
Takto to bolo až do jedného augustového piatku, kedy si Marián povedal dosť. „Sedel som v krčme sám, a tak som rozmýšľal nad životom," vyznal sa a potom sa vybral za doktorom. Ten mu dohovoril do duše. „Ale neveril mi, že by som chcel niečo so sebou spraviť. A tak som mu povedal, nech mi dá ešte šancu."
Doktor mu ju dal. Vyslovil, že ak to myslí vážne, príde v pondelok za ním. Triezvy. „Vedel som, čo ma čaká. Celý víkend abstinenčné príznaky. Bolo to hrozné. V posledných štádiách som mal aj halucinácie. V tých absťákoch som z každého kúta čosi videl, podchvíľou som sa potil, potom mi bola zas zima, ale sľúbil som mu, že prídem a prišiel som. Hoci vytrasený, ale prišiel som."
Nasledovala šesťtýždňová liečba, potom Predná hora. „Možno zapracovala vyššia moc, na Prednej hore som sa stretol s jedným chlapom, ktorý abstinoval niekoľko rokov a robil tam laického terapeuta. Stretli sme sa v knižnici a strávili spolu asi štyri hodiny."
Vtedy v tej knižnici prišiel na to, že je alkoholik. „On mi svojím životom, čo mi hovoril, dával na podnose môj život. V ňom som videl seba. Tým ma presvedčil, že či chcem, či nechcem, musím prijať svoju diagnózu. A ja som ju prijal. Svojím spôsobom to pre mňa bolo víťazstvo."
Šestnásť rokov čistý
Keď sa vrátil z liečenia bol nezamestnaný. Napriek tomu dva razy do týždňa chodil na Bratislavskú. „Sám od seba a bolo mi jedno či peši, či načierno, či stopom. Chodil som tam, lebo som chcel." Chodil medzi ľudí v kluboch čo ho motivovalo. Raz do mesiaca zase zašiel na Prednú horu, do klubu. „Ten človek, Juraj, mi tak vstúpil do života, že skoro 15 rokov som tam chodil pravidelne."
Začal sa učiť žiť normálne. „Bolo to ťažké. Veľakrát som mal chuť sa vrátiť späť, ale ako som sa zoznámil s tými zaujímavými ľuďmi, ktorí majú za sebou viac zo života bez alkoholu, inšpirovalo ma to. Začalo sa mi to páčiť a robil som všetko preto, aby som sa nemusel vrátiť späť. Prichádzal som na to, že keď to oni dokázali, dokážem to aj ja ."
Už šestnásty rok sa Marián nedotkol alkoholu. „Absolútne nie, ani slzu. Vylúčil som alkohol zo svojho života. Nie že by som mal k nemu nejaký odpor, ale jednoducho nie je súčasťou môjho života. Aj keď ho vidím každý deň. Tu, v hlave, som presvedčený, že pre mňa neexistuje cesta späť. V podstate som bol nešťastný, padol som do osídiel svojho priateľa alkoholu a nedokázal som sa z toho vymotať."
Marián ešte rok po liečení na Prednej hore chodil na antabus a zhruba tri až štyri roky mu trvalo, kým sa celkom zbavil „strachu" z alkoholu.
Dnes nemá problém chodiť po baroch, ale len na kávu alebo minerálku. Ľudia si už zvykli, že nepije. Veľa ľudí ani nevie, čím všetkým prešiel, ale berú ho ako abstinenta.
Ešte stále navštevuje kluby abstinentov, i rôzne iné organizácie, ktoré sa snažia pomôcť ľuďom s rovnakým alebo podobným problémom.
Marián v súčasnosti pomáha aj v Únii centier prevencie a pomoci Dafné a pôsobil aj ako laický terapeut v Centre pre liečbu drogových závislostí. Sám je príkladom, že sa to dá.
„Alkoholizmus je nevyliečiteľná choroba, ale má jednu vynikajúcu zvláštnosť. Nemusím užívať žiadne lieky. Mám 57 rokov a neužívam lieky. Aj srdce sa mi ustálilo, žalúdok mám okej, a som síce chudý ako patyk, ale som okej. Vyhovuje mi to tak. Načo by som menil? Nemám dôvod piť."
