Premiéra na Stanici: Posledná historická úloha mladej generácie

ŽILINA. Premiéru autorského predstavenia režiséra Jána Šimka Posledná historická úloha mladej generácie uvedie kultúrne centrum Stanica Žilina-Záriečie 5. a 6. februára 2010. Príbehy študentov, ktorí si vo vypätých chvíľach revolúcie v novembri ´89 udržali miesto na okraji diania.

Prvé uvedenie inscenácie sa odohralo na Stanici 22. novembra 2009 ako súčasť medzinárodného divadelného pásma Sloboda! Sloboda?, v rámci tematického festivalu Memory Kontrol 19X9. Teraz bude predstavenie po prvýkrát uvedené ako samostatná inscenácia.

Stanica uvádza: Posledná historická úloha mladej generácie (Ján Šimko) from stanica on Vimeo.

Čo sa stane, keď sa na nejakom žúre dozviete, že v Prahe niekoho zbili a začala sa revolúcia? Jasné, perestrojka beží štyri roky, režimy vo východnej Európe padajú jeden za druhým, Berlínsky múr rozoberajú prví turisti, a v Československu už tiež niečo cítiť vo vzduchu. Ale to je politika a život je predsa úplne inde.

Inscenácia Jána Šimka vychádza z dokumentárneho materiálu - rozhovorov s aktérmi revolúcie, ktorí v roku 1989 boli študentmi a rozhovorov s ich dnešnými rovesníkmi.

Na základe príbehov týchto mladých ľudí vyrastajúcich v tom istom priestore v inom čase a politickom zriadení, tvorcovia skúmali súvislosti medzi prirodzenou potrebou revolty mladého človeka a sociálnou revoltou či revolúciou, hodnoty a potreby jednej i druhej generácie a zmeny, ktorými prešli hodnoty generácie, ktorá žila v totalitnom režime aj demokratickom štáte.

Predstavenie súčasne zaostruje na príbeh Martina Šmída, fiktívnej obete policajného zásahu proti demonštrácii zo 17. 11. 1989 na Národnej triede v Prahe.

Režisér Ján Šimko hovorí o procese vzniku inscenácie: „Robili sme rozhovory s aktérmi revolúcie, ktorí boli v tom čase študentmi. Zaujímalo nás, čo sa deje, keď sa prirodzená revolta proti spoločnosti a systému, vlastná každému mladému človeku, môže realizovať v okamihu, keď sa človek odrazu stane súčasťou spoločenskej zmeny," hovorí Šimko.

"Nesledovali sme príbehy lídrov revolúcie. Zaujímali nás ľudia, ktorí boli na jej okraji, takí, čo si od všetkých emócií a ambícií, ktoré priniesla, zachovali kritický odstup. Ľudia, ktorí boli na okraji spoločnosti pred novembrom ´89 aj po ňom. Sledovali sme víťazstvá a sklamania generácie, ktorá zažila spoločenský prevrat, spojenie revolučných síl s prominentmi bývalého režimu a tvrdý stret spoločných ideálov a nenasýtených osobných potrieb. Sledovali sme, ako postavy normalizačných televíznych seriálov z revolučných tribún burcovali masy rečami o tom, ako im komunisti ukradli tváre. Zaujímalo nás, ako mládež, tá držiteľka rána, splnila svoju poslednú historickú úlohu, ktorá bola iba jednou z rolí v bohatom repertoári skúsených hercov so školenými hlasmi."

Režisér Ján Šimko spolu s dramaturgom Fedorom Blaščákom realizovali vyše dvadsať rozhovorov so študentskými aktérmi revolúcie a s dnešnými mladými ľuďmi vo veku vtedajších revolucionárov. Tieto rozhovory sa stali východiskom pri tvorbe textu inscenácie a zároveň jedinečným dokumentárnym materiálom tejto doby.

FOTO: ARCHÍV STANICE

„Text vznikal postupne, dlho som nevedel, ako takú širokú, legendami a pátosom opradenú tému uchopiť. Napokon som sa spoľahol na malé paralelné príbehy sprevádzajúce veľký dejinný okamih. Spomenul som si na pocit trápnosti, ktorý som prežíval ako puberťák, čo ničomu nerozumel, pri pohľade na davy skandujúce „láska" a držiace sa za ruky. Táto spomienka bola východiskom, určila uhol pohľadu na revolučné dianie. Myslím si totiž, že je príznačný minimálne pre moju generáciu, skrýva sa za ním nedôvera v akékoľvek veľké ideály a nezištnosť, dešpekt voči akýmkoľvek autoritám a modlám, ako aj cynický postoj k spoločnosti a jej hodnotám - so všetkým pozitívnym aj negatívnym, čo takýto postoj prináša," doplnil Ján Šimko.

Divadelný kritik Miro Zwiefelhofer pre portál Theatre.sk o inscenácii napísal: „Posledná úloha je v prvom rade mimoriadne naliehavou výpoveďou generácie, ktorá sa ocitla na javisku dejín, bola snímaná televíziami z celého sveta, zažila splynutie umenia a histórie, aby sa vzápätí zobudila do krutej reality deväťdesiatych rokov. Upadla do apatie, rezignovala, s pocitom opustenosti sa uchýlila k výstrednosti, ktorá mala zakryť strach skutočne sa pre niečo oduševniť a nadchnúť."

Predstavenie vzniklo ako súčasť prestížneho česko-nemecko-slovenského projektu 68/89 Divadlo.Doba.Dejiny a v rámci neho už bolo uvedené v partnerských divadlách v Prahe, Brne, Hamburgu a Berlíne.